Koberec 1

Autor: Juraj Brenišin | 11.7.2013 o 11:23 | (upravené 11.7.2013 o 11:29) Karma článku: 5,75 | Prečítané:  139x

1. kapitola o ceste za cestou

 

Ležal som na koberci, sily pomaličky ubudli. Ostala posledná možnosť ako bez veľkej veľkej pompy vybehnúť zo sveta. Stačí sa na chvíľočku uzemniť a tupo, chválabohu konečne bez myšlienok hľadieť (možno by sa viac hodilo „civieť") na oceľovobetónové nebo vlastnej izby. Bolesť hlavy stále lezie celým telom.

Desať minút. Cigareta a ibalgin sú teraz perfektnými raňajkami. Dvadsať minút. Prázdno sa pomaly strašnou rýchlosťou vytráca a vyrastajú prvé myšlienky a pocity. Novorodenec v mŕtvolnej polohe sa kŕčovite pohol. Postavil som sa k otvorenému oknu. Chvíľka žmurkania do Oskara, pohľad dolu a je mi zas všetko jasné, pamäť je vzkriesená. Vidím ju a ... aj s ním. Zúfalstvo prerastá do filozofického masochizmu, ktorý je jedinečný u takto hlúpo zamilovaných (či zranených?) ľudí. Spomienky sa premieľajú s predstavami ako keks v ústnej dutine, kde sme boli a mali byť? Závoj jej vône sa rozplýva.

Ľudské telo je smiešne nevyspytateľné. Bez ohľadu na to, čo sa v nás deje, telo si vždy egoisticky a absurdne pýta svoje. Ďalší malý výstup života pohltí zvyšok rolky toaletného papiera. A keďže je život humorista podobného razu...zazvonil mi mobil. Malá úvaha o hygiene a zdvihol som mobil:

- Maťo, čo chceš? Púšťam hovienka!-
- Hmm, ahoj...prepáč, že ťa ruším.-, jasne, je to ona, ledva sa nesmeje, osud je sviňa inej ráže.
- Á, prepáč, nečakal som teba.-, vlastne sa aj ja musím smiať.
- Nejdeš von? Feri šiel domov a ja som pri tvojom vchode.-
- Jasné, len sa odhnojím.-, zložil som...
- To sa tie hlúpe ženy nevedia ozvať príhodnejšie? Riť, mor na ne!-
- Ešte si nezložil!-, naučte sa používať mobil, ak sa podobnému túžite vyhnút, reproduktorom sa neskladá.
- Ehm, sorry, nadávam len tete Náhode...-
Objali sme sa.
- Stále používaš tú istú voňavku?-
- Áno a ty stále žiadnu?-, žmurkla na mňa.
Chvíľku sme na seba hľadeli, lepšie povedané chvíľku som na ňu hľadel. Nápis KENVELO vzpínajúci sa na jej prsiach. Nohy krásne vypäté na ihličkách. Štýlové kraťasy „podriťky", úhľadne namaľovaná. Vlasy dokonale upravené, nezmenila sa.
- Nie že by som si na Teba ešte nezvykla, ale vysvetlíš mi prečo máš len plavky (kraťasové!), bundu a tie boty?-
- Ostatné je špinavé a tú bundu milujem.-
- Hmm, nezmenil si sa...-
Netrápte sa, tiež nerozumiem tomu, ako sme mohli my dvaja byť spolu.
- Nechce sa Ti ísť domov?.
- Nie, mama volala, že otec dnes zas vyvádza...-, prerušil ju môj mobil. Skôr než som stihol odpovedať sa ozval Maťo:
- Je mi jedno, či sereš, alebo niečo iné, ale v Alohe, päť minút.-, a zložil.
- Počuj miláčik, ak chceš, tu máš kľúče od bytu, len na chvíľku skočím za Maťom, zas je nadratý. Nevadí?-, presvedčilo ju asi to, že som jej popritom strčil kľúče so ruky.
- Lepšie ako ísť domov...aspoň ti upracem.-, prisahám, že tam bol aj smutný povzdych, tiež sa pri nestrávených bývalých správate ako idioti?
- Ouk, hodina a som späť.-

Maťo je živel, ktorý poznám asi od nemiestneho vypľutia na svet. Zažili sme nespočetne vecí, vždy to bol silný a nezlomný metalista (takže ja ako pankáč s emocionálnym systémom telenovelovej tehotnej starenky som pri ňom vždy pôsobil ako astmatik pri futbalistovi), teda až do minulého mesiaca. Vracal sa z koncertu so svojim novým objavom, obaja pod parou. Vedel, že je to ONA. To vždy poznáte. Pred prechodom ju chytil za ruku, ona sa otočila a on vyslovil to, čo by asi každý rád počul „Milujem Ťa", asi to bol skôr alkohol, čo jej zmiatlo zmysly, keď sa zapotácala pod váhou týchto slov a spadla na cestu rovno pod zuby autu. Zabili ju dve najkrajšie slová na svete. Mŕtva bola namieste. Bohužiaľ Maťo akosi preskočil štádium sĺz a samovražedných pohnútok a vrhol sa rovno na zametanie svojej dôstojnosti a rozumu vodkou. Teraz troskárči a jediného si k sebe pustí mňa, na druhú stranu, ja jediný vždy pribehnem...

O pol desiatej som ho zošrotovaného nechal odviesť domov a musel som si na pár okamihov sadnúť na chodník. Keďže som si sadol rovno naprostred, pohoršil som dve postaršie psíčkarky. Spomenul som si, že ona je stále u mňa a čaká na mňa...už asi päť hodín. Akurát si spomenula.
-Ahoj, kde si toľko? Už som ti aj okna umyla.-
Sedím medzi Alohou a pohoršenými dôchodkyňami, asi v Pekle.-, tie dve vyjadrili toľko pohŕdania a znechutenia, že by sa to dalo investovať asi aj do USA, - Zober tričko, čo mám na posteli, cash zo stola a dôjdi po mňa. Čus.-, uvedomil som si ináč práve, že netuším, kde bývam...
O polhodinu stále nado mnou a podali mi tričko.
- Poď, ideme na disku!.-, zavelila.
- Ouk, ale predtým obchod!.-zakontroval alkohol vo mne a s bolestnou predstavou diskotéky a umelých ľudí som si natiahol tričko (PUNK IS MY RELIGION).
Pred obchodom sme stretli akéhosi bezdomovca, videl v mojej ruke 20 eúr, tak sa nezahnbila vystrelil na útok. Sľúbil som mu, že o chvíľku sa vrátim a vbehol som do obchodu. Vrátil som sa s dvoma pollitrovkami borovičky, dvoma brzdami a jednou bagetou. Polku nákupu a bagetu som mu dal a v záchvate radosti z peknej práce (na druhý deň som to ľutoval) a popchol som moju spoločníčku otvorenou pollitrovkou smerom ku klubu.

Zvykol som si na vedomie toho, že som vyrovnaný človek, ktorému nešťastie nič výrazné nehovorí. No myslím na to, ako je to vlastne v skutočnosti. Necítim sa šťastný. Necítim sa milovaný. Dokonca si ani necítim vlastnú tvár a to ani pri holení. Celá tá hra a spokojnosť sa kumulujú do jednej úžasnej čiernej diery a to ozaj nie som nešťastný človek. A tá diera má vlastne pravdu, nie som stvorený pre nebeské poznanie a osvietenie, som len človek z mäsa, kostí a zmätenej krvi. Práve preto ma vždy pohľad na ňu vždy opäť vnesie do reality...
Vošli sme do klubu (borovičku pod bundou si nejako nikto nevšimol). Vybral som stôl na poschodí v tom najtmavšom a najtichšom kúte (aspoň vhodnú kombináciu). Zbehla po pivo a dve deci vína, pivo pre mňa, víno pre ňu...a s kofolou. Zrak ma neklame, je to ona. Zastihlo nás to ticho ľudí, ktorí sami od seba očakávajú, že budú rozprávať.
- Ako sa ma Maťo?-
- Začínam si myslieť, že...-, rečnícka prestávka na glg z fľaše,-...sa pomaly spamätáva. Viní sa ale ešte stále, ale ak si zapamätal náš dnešný rozhovor, tak by mal konečne pochopiť, že to bola len kurevská náhoda...hmm, ale radšej o Tebe. Ako sa ti darí s Ferim?-, ak je odpoveď zle, tak sa mám tešiť, ale mám súcitiť s milovanou osobou? Život je ozaj komická hlúposť.
- S Ferim? Prečo sa pýtaš?-
- Jednoducho ma to buď zaujíma alebo udržiavam tempo rozhovoru, tvoja voľba.-
- No...dobre. Naozaj je to skvelý chalan. Dokonalý. Mám ho rada...-, obdivujem tú úžasnú schopnosť žien takto tajuplne a clivo urobiť pauzu medzi slovami, -...len je asi až príliš dokonalý.-
- Môže byť niekto príliš dokonalý? Nie je len dokonalý nám nevyhovujúcim spôsobom?-
- Vlastne áno, len...vieš, on je...úplne obyčajný. Brutálne obyčajný. To možno ty si mi pokazil to merítko normálu. Teda ako chalan si hrozný.-, pousmiala sa, takže až taký hrozný nebudem, - Ale človek sa s Tebou nikdy nenudí, nejako...neviem ako to mám povedať. Cítila som z Teba skutočnú radosť, nie, nie radosť, proste život. Prekvapoval si ma...a vlastne aj to, že si tak hrozný tomu pomáhalo.-, bývalé by nikdy nemali takto rozprávať, som v úzkych, prečo ma teda nechala?
- Hmm...-, nie ozaj som nevedel čo povedať, - idem po ďalšiu rundu?-, usmial som sa, keďže sme obaja mali dopité. Budem sám k sebe sprostý a poviem, že je to osud.
Nemo prikývla, tak som sa pobral k baru. Asi len môj zjav mi pomohol k objednávke, lebo by ma barman ignoroval asi do budúceho mesiac. Lenže poznáte to, u niektorých ľudí neexistuje mať zjav a byť zjav to isté, čo si ozaj myslel aj nadupaný vylízaný hiphopksichtík vedľa mňa.
-Ty si pankáč?-, zlovestne na mňa zažmúril.
-Nie pane, ja som prosím pekne homo sapiens sapiens. Celkom obyčajný. Vlastne ukážka tuctovosti.-, chvíľku na mňa tupo zízal.
-Je mi jedno či si hetero, homo alebo by. Si pankáč a nemáš tu čo robiť! Vypadni!-, krátka úvaha, má sa človek zdekovať a robiť to tak vždy alebo mu má narovnať úsmev a päsťou na tvár vytlačiť, čo to je homo sapiens sapiens? Rozhodol som sa vycúvať. Dnes ozaj nemám chuť na problémy. Tak som sa s pivom a vínom otočil na päte a zamieril som k stolu. Chalanisku sa to ale nepáčilo a odzadu do mňa skočil celým svojím vybodybuildovanom telom. Viete, že podlaha v takom klube nechutí až tak zle? Tackavo som sa postavil hájiť moju česť. Uvedomil som si, že predo mnou je moja bitka, ktorej sa ja nezúčastňujem. Vyhadzovač môjho protivníka narovnal na bar, potom poskladal, zas narovnal, úprimne sa mi už krútila hlava kým ho definitívne vyrazil. Potom pristúpil ku mne. Priznávam, že bolesti sa nebojím ani mi až tak nevadí, ale moje kolená nie vždy tento postoj zdieľajú a začnú sem tam tancovať polku.
-Ja, ja, už idem.- vyjachtal som s malými očičkami.
- Ale čosi? -, schmatol ma a doslova narazil na stoličku k baru, - Dve pivá a šesť borovičiek! -, zahrmel na barmana.
- Ďa...ďakujem.- usmial som sa a poďakoval všetkým egyptským aj sumerským bohom a nadôvažok aj Jahvemu.
- Ty si ma nepamätáš? Raz som ťa stretol v parku a ty si do mňa nalial pollitra borovičky a trepal si hrozné pičoviny o zmysle sveta.-, zachechtal sa.
Vypili sme svoje a rozlúčili sa, teda ja trošku vratko. Vrátil som sa k stolu.
-Kde si bol ťolko?-
-Borovička je dobrá!-, vyhlásil som a vzäpatí sa vyzvracal za gauč. Takže ma hneď ťahal domov, neozbrojeného bez šable.
-Keby si bol videl tú bitku, čo tam bola.-...videl. No odtiaľto som už nevidel nič okrem ranného stropu môjho bytu.

Milujem to vstávanie. Teda vstávanie ako sa to vezme, vždy ma mozog hneď usadí na zem a to čo najrýchlejšou cestou. Milujem ale ten stav vedomia, som úplne prázdny, zresetovaný. Čokoľvek okolo mňa nemá zmysel, netreba a pritom všetko je zahalené v hmle túžby poznania, všetko je zaujímavé. No každopádne musel som ísť do kúpeľne. Telo si pýta vodu. Rozmýšľam nad tým prečo nie je vodovod šikmý ale ohnutý. Vlastne by ma zaujímalo, kto vymýšľal tvary takýmto bežným veciam a kto na ne vlastne ešte dnes myslí. Vedeli ste, že na letiskách v USA sú záchody aj s označením family? Pre mamičky so synmi a oteckov s dcérami, ktorí si v pomykove nevedia dať rady, na ktorý pohlavne vymedzený cikací priestor majú zavítať. Atómove elektrárne? Nie, tomuto hovorím vrchol ľudského rozumu.

Na chvíľku som sa usadil na zem. Mám šťastie, na umývadle som očividne zabudol cigarety. Počkajte...áno, aj so zapaľovačom, roztomilé Vianoce. Po piatich minútach sledovania dymu som usúdil, že je ten pravý čas zase pristáť v tejto galaxii. Zrkadielko, povedz že mi kto je na tejto Zemi najkrajší? Adriana Lima a ty si radšej umy zuby a daj sa dokopy, vyzeráš ako práve urobené hovno. No čo už, dnes sa úprimnosti dočkáte už asi len od zrkadla. Poslúchol som ho. Teraz zas žalúdok? Áno, neboj sa, idem sa najesť. Viem, že môj bytík nie je bohvieako zariadený, ale vždy sa rád pozriem do obývačky, keď idem do kuchyne. Je to obraz môjho života. Je tam len gauč a televízor. Sadnite si do prázdna a sledujte ilúzie, na svoj život treba kašľať. Chlieb, vajíčka? Počkajte druhý krát... tá obývačka nie je prázdna. Zostatkový alkohol? Presvedčil som sa ešte raz a áno, spí tam ona. Znovu som sa posadil, no tentokrát len pred dvere. Sám to milujem, ale čo je tak úžasné na spiacej žene? Prosím vtipálkov nech sa zdržia, pretože ticho to nie je. Úplne najkrajšie je, keď sa prebúdza, ale stále sa zúfalo nechtami bráni v sne a odrhnie si vlasy z tváre. Pripadám si ako voyeur... ide to so mnou dole kopcom.
-Čo na mňa pozeráš?-
-Ehm, nič to som ešte len opitý a myslel som si, že mi tu leží Čachtická pani. Raňajky!-, áno aj to najvšednejšie slovo má niekedy obrovskú moc. Bohužiaľ môj žalúdok je takéto ráno veľmi nerozhodný, tak som si len sadol za stôl a nalial si minerálku (Bože vďaka za minerálku po podobnej noci). Prisadla si a rozospatými očami pozorovala kuchyňu.
-To nemáš peniaze na nábytok?-
-Mám, čo by som nemal.-
-Tak prečo tu nič nemáš?-
-Pýtaj sa Da Vinciho prečo je jedna strana Mony Lisy väčšia...neviem, nechce sa mi ísť žiaden kúpiť. A nesťažuj sa aspoň si včera nemusela veľa pratať.-
-Tak som sa nudila, kým si ty pil s Maťom.-, práve zobudená žena je vždy nádherne vyčítavá, spomenie si na všetky krivdy posledného tisícročia. Ostal som mlčať, nebolo čo odpovedať. Takže chvíľka ticha, ktorú žena nevydrží.
- Prepáč, ja viem, že je to s Maťom teraz ťažké.-, ospravedlnenie sa úsmevom príjma, - Mesiac sme sa nevideli a včerajšok nepočítam, takže čo máš nové? Čo robíš a podobne?-
- Hmm, dávam výpoveď.-
- Prečo? -
- Idem sa povoziť Transibírskou magistrálou a potom uvidím. -
- Netrep! -
- Nie, naozaj. Mal som tejto noci sen a mám pocit, že to mám spraviť. Aj tak potrebujem zmeniť prostredie. -
- Prestaň si robiť srandu! -
- Nie, naozaj si nerobím srandu. Môže to znieť podivne, ale do týchto dní môjho života som sa nenarodil. Idem si to skúsiť a navyše, vidíš prečo nemám nábytok. -
- A kedy chceš ísť? -
- Neviem, kedy mi napadne. Milujem Ťa, keď si taká vypratá zo spánku.-, usmial som sa.
- Prestaň. Nemám už na tie tvoje hlúposti náladu! -, zdvihla sa a vybrala sa preč.
- Kľúče nechám pod rohožkou! -, ináč do skorého videnia.

Dal som výpoveď. Keď odídete zo zamestnania, tak je to ten najúžasnejšie najprázdnejší pocit. Štyri dni som sedel na balkóne a pozoroval svet, spoločnosť, z ktorej som sa teraz sám vyradil. Odpísaný človek. Zbožňujem to ako predpoludnie brázdia mamičky s kočíkmi, po nich konštantne oteckovia s deťami zo škôlky. Potom zo základky. Potom stredoškoláci. Potom dospelí. Počas pár hodín na balkóne zažijete toľko cudzích životov, že takmer uveríte v prepojenosť ľudským vedomí. Dedko a babka hádajúci sa o cene masla v dvoch rozličných supermarketoch. Rozdiel je dva centy. V jednej knihe bol samotný život ohodnotený na dva centy. Deti, ktoré sú vo svojom malom svete strašne dôležité (počul si, že Deňa je do Teba?), dospelí, dôležití vo svojich určite nie väčších životoch (Karol, zajtra tie papiere potrebujem mať na stole! Tá žaloba je naozaj dôležitá! ...btw. stavím sa, že ide o to, že jeden sused nechce polievať záhradu tomu druhému, keď je na dovolenke...). Ale najviac milujem tínedžerov. Najkrajšie a najzaujímavejšie obdobie života? Rozhodne najväčšie, majú aj detstvo aj dospelosť. A dôležitosť k tomu ešte aj vlastnú. To krásne romantizovanie, všetko padá len na tom, či sa zajtra na mňa pozrie môj idol (tento pojem som zatiaľ veľmi nepochopil, ale je to teraz moderné...a „idolka", to už posúďte sami), či dostanem aspoň trojku, či ma mama pustí na párty. Toľko životov, osudov, starostí, radostí a ja tu len sedím na balkóne a nerobím vôbec nič. No zas nie každý zvládne hodiny pozorovať, verejne sa ospravedlňujem všetkým starenkám špiónom, ktoré toto robia už niekoľko rokov (!), zízanie si tiež vyžaduje istú dávku trpezlivosti, psychickej sily a hlavne schopnosť neprestať, vytrvalosť. Dámy, ozaj prepáčte. (Predstavte si, že toto každý deň už pár eónov porába Boh, tomu hovorím Božská vytrvalosť!).
Zaujímavé je, že človek nevie len tak odísť. Aj keď je akokoľvek rozhodnutý. Včera o 10:00 som chcel vyraziť. No posunul som si budík o pätnásť minút a už som nevstal načas a tak sa neoplatilo. Skúsim
zas zajtra.

Nakoniec som vyrazil ešte toho dňa. Zavolal rodičom, že idem na dovolenku. Maťovi som sa nedovolal, tak som mu poslal tú istú správu, čo aj jej: „Sibír?". Neviem, naozaj, čo ma tam tak ťahá. Možno som len príliš osamelý, tak sa chcem izolovať ešte viac (keďže to nedáva zmysel, tak to by mohlo byť ono). Naozaj neviem. Pri kvázi balení som si uvedomil, že som človek skromného majetku v priamom vlastníctve. No nechal som papiere, keby si to rozmyslela a prišla ma pozrieť keď tu nebudem, s odkazom, že tu môže bývať až kým sa nevrátim. Možno som nemal čítať Kerouaca...
Tak toto si podľa mňa všetko myslel, keď sme sa vtedy zatiaľ naposledy stretli. Mobil som po mesiaci našla u neho doma, chýba mi. Myslím, že je to ON... a už sú to dva roky, čo ON odišiel.
Nechal mi pohľadnicu. Na prednú stranu nakreslil gumenú kačičku pijúcu kávu a na zadnú stranu napísal:

Jaternica, ja a dym,
Carla Hamiltonová,
Rátať krúžky s ním,
Už za mladi vdova,
Štekať s ním ako ona,
Nebolo by počuť,
Len šum mora.
Sibír?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?