Koberec 2

Autor: Juraj Brenišin | 11.7.2013 o 13:06 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  84x

2. kapitola

 

Jaroslavľská stanica. Rusi sú veľmi podivný národ. Nemajú radi cudzincov, ale k slovanom sú veľmi priateľskí. Napríklad včera, keď som konečne po troch dňoch dorazil do Moskvy (ináč neviem či je to toľkou históriou a veľkou príbuznosťou s nami Slovákmi, ale cítim tu veľkú bázeň a pýchu, že sme s rusmi bratia, keď si len predstavím ako títo ľudia, neprestajne pracujúcimi pre Matku Rus v krásnych kedysi imperialistických topánkach, kedysi trpeli pod Ďžugašvilim...sĺzy v očiach zachránia len tunajšie čiperné babušky...), som zapadol do podivnej dedinsky pôsobiacej krčmy „U nejakej ruskej hatlaniny" (síce sa po rusky dohovorím bez väčších problémov, azbuku si stále neviem vtĺcť do hlavy). Po dvoch ruských vodkách sa vo mne objavil družný pocit a posadil som sa k zádumčivému asi dvadsaťpäťročnému Iľjovi, ktorému som sa predstavil rusko znejúcim Sáša. Chvíľku si ma premeriaval a potom kývol na barmana, nech nám donesie celú fľašu (respektíve karafu, čo mojej romantickej dušičke trošku zarezonovalo) vodky.

Ako som sa od neho dozvedel, tak je členom tunajšej (tým myslím, len štvrť) anarchistickej skupiny. No nemám šťastie? Nie nemám a prichádzam vhod aj nevhod. Včera mu umrela mama, jediný jeho príbuzný. Popri miznúcom obsahu karafy mi rozprával o svojom ozaj dojímavom vzťahu k mame. So sĺzami v rozohnenom vnútri som sa myšlienkami vrátil k mojej mátinke a dostal som chuť rozcíteného syna ju pohladiť po vlasoch a pusou na líce jej vtisnúť odkaz citu. Každopádne Iľja to znáša celkom dobre a pri druhej objednávke prechádza zo smutného ladenia na bujarú reč ruského anarchistu (neviem prečo, ale práve rusi mi prídu ako logický anarchisti). Usmial sa na mňa a s krásnym moskovským prízvukom ma pozval k nemu domov, kde býva s ďalšími asi desiatimi ľuďmi. Pristal som a šli sme. Kolísajúci sa Iľja zdvihol kameň a s pokrikom „do riti s Putinom" (slovenský prepis sa mi zdá citlivejší) ho hodil do výkladu obchodu. Blížiaca hliadka nás oboch rozosmiala a s živým pocitom sme sa rozbehli ulicou. O pätnásť minút sme dorazili k nemu domov. Privítala nás rozospatá dvadsiatníčka s poodhaleným plecom a žiariacími modrými očami (len tak mimochodom, ak chcete odceniť krásu svojich dúhoviek, tak sa štyri dni opíjajte a potom sa pozrite z blízka do zrkadla, zarazí  vás to, pretože jediné, čo dáva tvári punc života sú práve tie oči, ale to len na okraj). S úsmevom nás voviedla dnu. Nemusíme sa vyzúvať. Hoci všetci už spia, tak Iľja bez zábrany pustí HiFi vežu a viete čo počúvajú ruskí anarchisti? Ramones. Musím sa usmievať. Prišla druhá holka, ktorá z úžasnou nonšalantnosťou Iľjovi vynadala a potom ho pobozkala. Aj tu treba byť verný prirodzenej túžbe hladiť po nociach kolienko milovanej bytôstky. Nakoniec ma uložil na gauč do izby k Nasťi. Nasťa je dievča, ktoré nás privítalo a je rodená filozofka a kým sa mi prestalo chcieť spať, tak aj nežne otravná.

-Myslíš, že keď Nietszche povedal, že Boh je mŕtvy, tak si povedal aj Boh, že Nietszche je mŕtvy?-, rusky z našpúlených úst tejto dievčiny to znie ako premiéra Čarovnej flauty.

-Ak áno, tak sa obaja sekli.-

-Ale čo ak nie? Niekedy keď nemôžem zaspať, tak rozmýšľam, že ako malá som verila, že Nebo je plné detských dušičiek, ktoré prichádzajú tu dole. No potom sa vlastne nerodíme, ale umierame do tohto sveta...si dobrý v posteli?-

-Už aj mne to napadlo, smrť a život sú možno vymenené...-, zamyslel som sa a uvedomil si bodku jej vety, -...čo?...teda...ja neviem, môžem zavolať bývalej, či som...-, jachtavý smiech nasilu je ozaj trápna záležitosť. Viac času na úvahu som nedostal a ako v spomalenom filme jej pružných pohybov som uveril, že Boh je aj v Rusku a to v podobe dvadsaťročnej Nasťe.

Dnes ráno by som ale asi radšej bol vyspatý a nie s opicou a celonočným orgazmom okolo krku. No konečne môžem nastúpiť na vlak. Chcel by som ohovoriť vychechtaných turistov, no vlastne podobný som tu teraz aj ja, takže nič sa nekoná. Vlak sa pohol, cesta začína. Smer Kirov. Všetci pijeme kávu, nonstop, táto cesta je predsa veľké dobrodrúžstvo a my chceme nasávať okolie cez okná vlaku.

Štvrtý deň po transsibírskej magistrále. Pôvodne sa teda volala „veľká ruská cesta", ale zlý anglický preklad sa ujal viac. Ako som spomínal, že všetci pijeme kávu. To už je minulosť, nalievame sa čajom, už nepotrebujeme toľko vnímať. Sme zdevastovaní, cesta je príliš dlhá na intenzívne dobrodrúžstvo a začínam mať chuť na výstup v Krasnojarsku, let domov (je tam vôbec letisko?), mamine francúzske zemiaky a teplú sprchu. Len pedantní japonci sa ešte holia. Prešiel som sa po celom vlaku a mám šťastie, sedím v najpsycho vagóne, sú z nás zombíci (čo je to za tvar „zombie"?). Cestujem s ruskou vešticou so šikmými očami Katarínou a maďarským cigánom Ištvánom, ktorý už ani na gitaru nehrá, len spí a tupo civí pred seba. Katarína mi chvíľkami pripadá ako slepá, veľmi podivný pohľad, narazil som na originál. Včera mi veštila z ruky.

-Teda, máš pred sebou dlhú cestu,-, akoby som netušil, že táto cesta je dlhá 9288 kilometrov, - zatiaľčo ONA (naozaj to takto povedala) si uvedomí, že si otec jej nenarodených detí. A vidíš túto čiaru ako sa pretína s touto? To znamená, že si duchovne vyspelý.-, znechutene odfrkla smerom k spiacemu Ištvánovi, ktorý sa nás prerušil nádherne štruktúrovaným a dlhým prdom. Rozmýšľam, že či vlastne nie je mojim osudom dlhý prd a nesedím tu len preto, aby  som nachvíľku unikol z toho smradu. Ale asi nie, lebo oprd (osud Prd) by asi šiel so mnou a neviem či by to spolucestujúci vydržali tak dlho.

-Dúfam, že nie je tehotná...-, vzdychol som smerom k výkladu.

-Nie, ty trtko.-, opäť mi pozrela na dlaň, - Bože môj! -, pokrik, ktorý v súvislosti so svojim osudom asi nechcem počuť, - Čaká ťa veľká tragédia. Nepoviem ti aká, lebo veštec nemôže konkretizovať, ale budeš to mať veľmi ťažké.-, rozochvene ukončila veštbu a odišla na záchod.

Neprikladám tomu veľký význam. Na osud neverím, ani na Boha a nízkokalorické mlieko, takže si spokojne nalejem čaj. Sem tam príde z vedľajšieho kupé James. Má doktorát z filozofie a hoci nevie nakresliť ani domček predáva obrazy abstraktného rázu a nedokáže povedať jedinú vetu bez nadávky. No je veselý a každému sa musí páčiť. Dnes mi prišiel porozprávať o svojej rodine. Zhrniem jeho monológ do: „A potom sme sa primrdali do Londýna. Ty ch*j, vieš aká je to p**a? Neskutočne vyj**aná stoka...." a tak ďalej, vlastne som sa od neho nikdy nič nedozvedel, ani netuším odkiaľ to s kým odišiel, ale je s ním sranda. Kataríne vyveštil, že ju zrazí jak s opuchnutými semenníkmi. Odvtedy ho nemá rada. V Čite nás opustil Ištván, zabrnkal cigánského Rómea a Júliu po maďarsky a odišiel. Hovoril som s ním celé hodiny, no ani o ňom som sa vlastne nič nedozvedel a všeobecne som zistil, že tu nikto nehovorí nič konkrétne zo svojho života, to len ja ich otravujem detailnými litániami o mojom štyridsiatomsiedmom dni v škole.

Šiestý deň. Začína mi byť zle. Som na pokraji vyšinutia. Dnes odišla aj tragická Katarína aj James. V reštauračnom vozni som sa opil s úhľadne oholeným ryžojedom, ktorého meno si nepamätám (ryžojed tu nie je posmešok, on nič iné naozaj neje). Opitý mi v kombinácii španielčiny a francúštiny vysvetlil, že problém aberácie a Dopplerovho efektu by v istom prípade mohol teóriu relativity podporovať a nie vystupovať ako paradox. Predčasné osivetenie z fyziky bohužiaľ zaniklo vo vodke (keď pijete v Rusku, tak vždy pijete len vodku). Pochopil som, že život ozaj nemá zmysel a sklamane  som sa odobral do kupé, kde som zaspal.

V tomto spánku bažiacom po mysli bez jedu sa mi naskytol následný pohľad. Central Park v zelenkavej hmle (nie som si istý tým, že je to práve Central Park, keďže v pozadí je naša železničná stanica, ale zas na opačnej strane sa črtá Manhattan s Kremľom (??!!) ). No ale teda v tomto povedzme Central Parku kráčam celkom bez myšlienok a paradoxne práve do nich pohrúžený, cigareta mi nežným teplom láska prsty. Rozmýšľam, že ak pokračujeme v tradícii starovekých mýtov a duša je vzduch, tak je vlastne každý fajčiar zúfalec, ktorý sa snaží ju vydymiť alebo ešte horšie, nahradiť ju. Z hmly sa vynára lavička a na nej postava. Bez povšimnutia idem okolo, no sediaci pán sa ozve a privoláva ma prisadnúť si k nemu. Nemôžem si nevšimnúť fľašu čuča v ruke, dopoly vypitá. Keď som k nemu pristúpil, tak som konečne dostal možnosť prehliadnúť si ho. Ryšavé vlasy, stredný vek. Oblečené má plavky, zimné topánky a biely lekársky plášť.

-No nečum a sadaj! Idem Ti robiť psychiatra.-

-Psychiatra? A potrebujem ho?-, všimol som si, že má na plášti aj menovku „Mgr. Saint Dindy". Doplo mi, že asi psychoša ozaj potrebujem.

-Nepotrebuješ? A čo tá hudba?-, áno práve som si ju všimol. Je to melódia Fur Elise, do ktorej lakonicky nôti Edith Piaf text piesne Známka punku od Visacího zámku. Verdikt je jasný, potrebujem.

-Jasné, pán doktor, tak spustite.-

-Nie doktor, ale magister...-, zašomral,  -...ale hneď ti vystavím diagnózu. Si celkom normálny a obyčajný človek.-

-To je diagnóza?-

-Jasne, že hej. Normalita je nanič. Dnes je na svete toľko ľudí a koľko z nich nie je len súčasťou stáda dobytku? Chýba vám kus riadnej jebnutosti. Na daj si čuča.-, napil som sa a reči o mojej normálnosti som vzal hneď protiútokom.

-Pán magister, môžem sa spýtať? Kedy oslavujete meniny?-

-Na svätého Dindy predsa.-

-A to je kedy?-

-Bože môj, ty si blbý, na súdny deň samozrejme.-

-A ten je zas kedy?-

-Ty ozaj nie si normálny! Predsa až sa všetci zbláznite.-, zakončil a mlčky sa zahľadel do diaľky, po chvíľke pokračoval, -Vieš, že som býval anjel?...Najkrajší, povedzme Satan...-

-A čo sa stalo?-, dočerta, vlastne dopekla, vlastne dokelu, veď je vedľa mňa diabol!

-Zamiloval som sa do jednej duše. A vieš ako to je keď si všetkým zlom...no proste ma nechcela...tak som sa dal na chlast,-, napil sa, -No poznáš to, kašleš na všetko a aj ja som kašlal. Peklo zamrzlo a mňa prepustili. Hodili ma tu...vieš aká je tu nuda? Až keď vidíš sny ľudí, tak si uvedomíš akí sú hlúpi. Sám sex, vzťahy, práca, škola a včera som videl ako jedna babka snívala o tom, že mlieko zlacnelo o tri centy. Na maderu! Ešte aj v snoch, kde máte toľkú slobodu, si volíte len hlúposti. Veď by si mohla pokecať hoci aj s Petrom Panom o keltoch. Ale ona rieši mlieko?!-, chudák Diabol poviete si.

-Uf...to je dosť zlé...-, nestihol som ďalej ani žmurknúť a žmurkol som naozaj.

Zase som vo vlaku. Prespal som sa až do ďalšieho dňa. Vystupujem, Vladivostok a všade je zhon. Každý niekam uteká. Najlepší sú starší príslušníci ľudstva s obrovskými kuframi a kolísavo utekajúci. Krása. Prichádza na mňa záblesk reality, poznáte to. Niekam idete, zažijete to a zrazu je to celé fuč, proste nič, ideme ďalej, už to bolo treba aby zase bolo „je" a „bude". Škoda, že tu som ešte netušil, že tak ako keď dočítate knihu, tak príbeh vôbec nekončí, práve naopak, práve začína a tak som tu aj ja začínal netušenú cestu diaľnicou života.

Z recesie som sa nechal odviesť do Hong Kongu nejakým farmárom, ktorý tam bohužiaľ netuším prečo išiel, keďže zabrala jazyková rozdielnosť. No váľať sa na korbe auta a nechať slnko škrabkať tvár, krása, čínske slnko je nejaké iné ako to naše. Možno preto tu bol budhizmus... V cieli som to už nevydržal a utekal som na letisko. Pribehol som k pultu a celkom civilizovane po anglicky som dychtivo spustil:

-Jednu letenku poprosím.-

-A kam to bude?-

-To je jedno, prekvapte ma!-, pocit akoby moja duša už pár dní zadržiavala moč.

-Prosím?-

-Je mi to jedno, len chcem ísť preč, kamkoľvek.-

-Pane, zavolám ochranku!-, zvýšila tá metafyzická beštia hlas.

-Dobre,- obzrel som sa na tabuľu a v tej chvíli sa moja duša pomočila, obrátil som sa naspäť na moju mučiteľku a tentokrát už absolútne pokojne som vybral cieľ cesty, -Moskva, druhá trieda, myslím, že to letí o polhodinu.-, nezabudol som ani na úsmev.

Tak som konečne nastúpil do lietadla a vedel som presne kam smerujem. Chcem počuť Ramones a vidieť Iľju ako poguje so svojimi myšlienkami a hlavne chcem vidieť ešte niečo. Div sa svete, celá ta nepokojnosť sa vytratila a teraz som sedel celkom odovzdane s úsmevom kastrovaného zenbudhistu a čakal na pristátie. Pohľad z okna, vidím krajinu, ktorou som nedávno prechádzal. Zrazu mi je aj celkom smutno za hrozným kupé, Katarínou, Jamesom a aj lyrickým Ištvánom. Neľutujem, že som šiel a neľutujem ani to, že to už skončilo. Cieľ cesty je splnený. Po predriemanom lete som konečne zložil krídla v Moskve. Ešte na letisku som v bufete kúpil tri banány a vodku s týmto nákupom som sa vybral smerom na dom, kde som asi pred týždňom a pol (len! A to som zostarol asi o dve tisíročia a podal si ruku s Kristom) spal. Zazvonil som. Po pár dlhých sekundových úsekoch sa dvere pomaličky, priam lahodne otvorili. Ukázalo sa za nimi jedno, dve krásne modré oči a poodhalené plece.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?