Koberec 3

Autor: Juraj Brenišin | 12.7.2013 o 13:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  77x

3. kapitola o ceste za cestou

 

Takže som sa vrátil do Moskvy, kde ma čakala Nasťa. Prvý týždeň mi zbehol šialeným zamilovaným tempom nič nevnímajúceho človeka. Všetko a všade sa zlievalo do jedného tu a teraz, jednota času, miesta a aj bytia a hlavne tých modrých okáľov, to všetko ma nepožieralo, ale už strávilo. Keďže som bol teraz s Nasťou stále, tak som mal možnosť ju aj lepšie spoznať, žiadne sklamanie, bola skvelá a aj keby nie, tak bola pre mňa skvelá aspoň teraz, v tomto období môjho života. Bozky a chvejúce sa pevné telo občas nahrádzala skvelými filologickými a filozofickými úvahami. Nie som človek, ktorého len tak niečo zaskočí, ale ona to vie dokonale. Pri špagetách s dvoj dňovou omáčkou nachádza paralelu s Leibnizom a Einsteinovým univerzom. Úprimne netuším, kde nabrala toľko vedomostí a hlavne tak hlbokých, dokonca sa pri nej občas aj zahanbím mojou neznalosťou a to som si doteraz myslel, že som na tom veľmi dobre.

Aby som bol úprimný, tak nie sme úplne čistý romantikou popapaný párik. Hádame sa pomerne dosť často (a hlavne ako poniektoré psovité šelmy...od čivavy až po hyeny). Čo je na tom najlepšie, tak vždy sa na tom po hodinke zasmejeme, že kvôli akej blbosti to zas bolo (teda ak sa nehádame zas).

Iľja sa opäť vrátil z deliria post mortem jeho mamy. Obžil a úplne ma uchvátil, ešte viac ako po prvýkrát. Všetky myšlienky sú len bordel a hnoj oproti jeho životným (zdôrazňujem životným a nie myšlienkovým) pochodom. Stále niečo má, stále niečo, čo je absolútny vrchol momentu. Napokon aj tupé zízanie do steny v jeho podaní je fascinujúci proces, o ktorom by sa dalo napísať zopár skvelých niekoľko zväzkových kníh. Máša jeho priateľka bohužiaľ až taká nadšená nie je. Teda naozaj nechápem, čo na nej človek ako Iľja vidí (okrem toho, že je zábavná), je nevyrovnaná, rozmaznaná a neviem to inak povedať, ale nevystatá. Pre prozaickejších „pi*a" (teda okrem toho, že je celkom zábavná). Včera vybehla so strašný krikom z izby, zabalená len do paplóna.

-Ten idiot! Kretén! Imbecil! Iľja, počuješ? O Tebe hovorím!-, on to ale očividne ignoroval, tipujem, že sa práve obliekal.

-Čo sa stalo Mášenka?-, prihovoril som sa jej pomerne sladko, dobre menej pomerne.

-Ten idiot! Hovädo! Tri sekundy pred orgazmom zrazu vyskočil a skríkol...-

-Sáša! Musíme ísť kúpiť sliepky, budeme ich chovať v kúpelni!- prerušil ju s burácajúcim nadšením Iľja, ktorý sa už oblečený vyrútil z izby.

-No veď vidíš...-, plačlivo sklonila hlavu Máša.

-Čo? Čože? Aké sliepky? Ešte si ožratý zo včera?-, táto moja otázka bola viac menej len so slušnosti voči Mášy, lebo som určite vedel, že to myslí vážne.

-Nie! Treba nám sliepky! Chápeš? Vstávaj, ideme! Urobíme si malý vesmír, my budeme Olymp a sliepky, sliepočky...ach bože, sliepočky...budú náš ľud. Budeme sledovať ich nezáujem o svet a pozorovať ich životné sračky. Počuješ, vstávaj, ideme!-

Musíte uznať, že tomuto sa nedá odporovať. Tak som na seba hodil bundu a vybehli sme do mesta, kde sme zohnali od nejakej starenky dve sliepky, jednu strakatú a druhú hnedú. Hneď som vedel, že Iľjova idea je absolútne dokonalá. Mal pravdu, dnes sa korunujeme na božstvá. Jediný kto to odcenil bola Nasťa (no aby som ju nemiloval) a ďalší Sáša (ktorého ale voláme Alex, je to prapodivný stoicko-cynický skeptik, ktorý snáď dosiahol už absolútne tao, nirvánu a asi aj vykúpenie). O Mášy netreba ani hovoriť, Iľja dostal facku. Ináč tu konštantne bývame len my piati, hoci väčšinou nás je tu asi desať. Nechápem odkiaľ sa berú, ale nejakí nocľažníci sú tu stále. No nenamietame, väčšinou donesú aspoň jedlo, pitie a občas zanechá ich návšteva aj nejaké peniaze.

Týždeň skončil a práve peniaze začali byť problém. Nasťa teda zarába z nás asi najviac (pričom ja mám len to, čo som si doniesol z domu a ak odpustíte, nebudem teraz o Slovensku hovoriť, lebo dnes nemám náladu na nostalgické slzy), hoci nikto netuší ako a kde, ale zarába a nesťažuje sa, takže je to v poriadku. Dnes mi navrhla, že by ma Iľja mohol zobrať s ním do továrne na kraji štvrte. Takže večer som si počkal až sa všetci odoberú spať a otvoril som vodku, ktorú som postavil pred Iľju.

-Počuj Iľja, že vraj robíš v nejakej továrni.-

-Vážne?-, so záujmom zdvihol Iľja zrak.

-No Nasťa to hovorila...-

-Jáj, no jasné, vlastne aj zajtra tam idem.-

-A nemohol by si...-

-Nepýtaj sa, zajtra ideš so mnou!-, skríkol nadšene a napil sa s vodky, - Aspoň tam medzi tými kreténmi nebudem sám a na večeru si spravíme gaštany!-, usmial som sa a dokonca som sa aj potešil, že idem zajtra do práce a navyše s Iľjom, už sa mi naozaj omrzelo toto hnitie na dome.

-Teraz ty Sáša počúvaj. Čo si myslíš o Mášenke?-

-Zaujímavá holka.-, neviem ako odpovedať, lebo Iľjovi posmutneli oči.

-Nie! Nie také chujoviny chcem počuť, na to môžem ísť do dumy alebo do kostola. Pravdu mi prosím povedz.-

-Tak okrem jej občasných vtipných postrehov ju ozaj nemusím. Dokonca mám aj vulgárnejšie vyjadrenia na mysli.-

-Hmm, koľko je hodín?-

-Pol jednej ráno.-

-Dobre, do pol druhej budeme piť.-, nastavil budík, - A potom sa s ňou rozídem....ale ostane tu bývať. Nemá kam ísť a až taká zla nie je.-, usmial sa.

Hodina nám ubehla ako po vodopáde, zničili sme ju rozhovorom o UK Subs a rozhnevaných mladých mužoch a nakoniec o našich sliepkách, ktorým sa na náš veľký podiv s nami celkom pekne susedovalo. Budík zazvonil a Iľja ho nechal zvoniť. Nasťa neprišla, asi vedela, čo sa chystá a Alexa nezobudí ani obria godzillostonožka chrúmajúca parnú turbínu. Po chvíli doletela Máša:

-Čo tu vystrájate?!-, zatváril som sa nezúčastnene.

-Nič, Mášenka, nič! Len s Tebou už viac neviem byť!-, pochopil som, že možno môže, pretože nemysliteľne zvýšil hlas.

-Čo? Čo?! Čo to trepeš ty vyj**aný ožran?-

-Som síce napitý, ale povedal som to už predtým, už s Tebou nechcem byť. Duševné zbohom...-, hystericky (ak to ide) zamrmlal Iľja, celkom mi prišlo ľúto oboch, dve sútrpiace postavy v knihe...

-Ty...ty!....Ty...Prestaň!...Trháš ma! Necítiš ako sa rozpúšťam v tých slovách?...Prestaň! Choď preč!...Nerob to!...Pozri sa na to všetko okolo! Všetko je naše! Prestaň...Prečo to robíš?!...Cítim sa nad priepasťou a ty si mi ukrižoval...-, vzlyk, -...aby som ani spadnúť nemohla! Prestaň! To nevidíš, že Ťa milujem?!-

-Nie. Ty choď. Už Ťa viac nemilujem. Koniec.-, podivne potemnel Iľja.

-Nie! Prestaň! Miluješ ma! Ja to viem!-, pristúpila k nemu a vzala jeho tvár do rúk (myslím, že práve vytriezvel), - Prestaň! Ja bez Teba....nie...ty bez mňa! Nevieme žiť!...-, ešte sa raz nadýchla, - Nie! Serem na Teba, debil vyj**aný! Zadrhni sa vodkou! Zadrhni sa sliepkami! Zadrhni sa sebou!-...

O hodinku som ticho a nežne hladkal spiaci chrbát, na ktorého druhej strane spali dve žiarivé oči. Len v tejto chvíli, keď len Boh vie prečo, roním sĺzy a ďakujem za ten život predo mnou. Nikdy ma láska neopúšťaj, lebo kiežby som to neprežil, lenže ja to prežijem a to mi nemôžeš urobiť. Prevalila sa, tak som musel stiahnuť ruku a pozrieť sa na bledokrvavočervené pery. Nasťa, nikdy ma nenechaj napospas samému sebe a môjmu životu. Prosím... Jemne zachrápala a ja som pochopil...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?