Koberec 4

Autor: Juraj Brenišin | 12.7.2013 o 13:32 | (upravené 14.7.2013 o 17:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  63x

4. kapitola o ceste za cestou

Tak po dlhom čase opäť v práci. Teda ako sa to vezme, vlastne ani neviem čo to do seba skladám (a ak budem úprimný, tak sa mi zdá, že to platí pre všetkých tu pracujúcich), no to je jedno, hlavne, že nám kvapká cash. Ešte lepšie je, že peniaze sa nám vyplácajú každý týždeň, tak si nemusíme lámať hlavu nad šetrením (popravde nám to veľmi nejde, ale zas ani nemáme na čo šetriť). Iľja akoby trošku skrotol od toho veľkého divadla, vidím na ňom, že Máša mu chýba, ale dlhšie by s ňou už nevedel byť a momentálne si krásne zhlboka vydýchol.

Dnes som sa bol s Nasťou poprechádzať po meste. Kremeľ. Parky. Bar. Veď to predsa poznáte.

-Rozmýšľam, kto je dnešnou ruskou dušou, Solženicyn alebo Dostojevskij?-

-Ja teda neviem, ste ešte stále masochisti? Hmm, to neodpovedá vlastne na žiadnu z možností...No ty si ma zatiaľ takmer vždy prekvapila nejakou úžasnosťou, tak čakám, že aj na toto odpoveď poznáš.-, pusa.

-Podľa mňa je to francúzsky Ježiš a Baba Jaga v jednom.-

-No neviem, asi ti budem musieť oponovať. Ste totiž len o máčny máčik odlišní od Slovákov, Maďarov či dokonca Angličanov alebo Vietnamcov.-

-Ja ale nehovorím o ľuďoch, ale o národe.-

-A netvoria ľudia národ?-

-Tvoria, ale len z polovice. Ideologicky ale ide o samostatný organizmus žijúci v symbióze s človekom.-

Nemusím hovoriť, že som mal dosť. Viete čo ma na nej ozaj desí? Že má takmer vždy pravdu a pritom sa zdá, že práve nej samotnej sa tá pravda netýka. Naozaj, keby ste ju videli naživo, tak by vám prebehli zimomriavky po chrbte. Musím si zapáliť. Zima a pravda sú veľmi zlá kombinácia.

Nasťa šla na záchod do blízkeho hypermarketu, tak som si sadol na schody a v cigaretovej hmle som si zákonite musel spomenúť na domov. Ako sa majú rodičia, či sa Maťo už dal dokopy, ako sa má ONA....býva vlastne u mňa už nie doma? Stále tam dažďové kvapky padajú a vyzerajú rovnako? Nezábudky sa stále tvária tak isto nezabudnutelne? Prosím! Povedzte mi to niekto! Otočil som sa a zbadal mladú ženu, skvelá obeť. Prikročil som k nej a predstavil som seba aj svoj zámer:

-Ahoj, som Sáša a potrebujem tvoj rúž, aby som napísal na chodník odkaz priateľke, lebo sa mi cnie za domovom.-, dosť dlho len tupo civela, kým slová zmysluplne prenikli za oponu a potom mi priam zombiovsky podala rúž.

A tak som písal na chodník: „Nasťa, choď domov. Zbláznil som sa, ale do večere prídem a prosím, kúp mi jednu gumenú kačičku. S.". Usúdil som, že slečna už rúž nepotrebuje, tak som sa rovno rozbehol za najbližší roh k telefónnej búdke. Nahádzal som rublíky a vytočil Maťa.

-Prosím? Maťo tu teraz nie je. Kto volá?-, hlas mladej ženy, on to zvládol. Dostal sa ďalej...

-Pardón, to je omyl.-, zložil som a nie len slúchadlo ale aj sa. Padol som celkom primerane tvrdo na zem búdky. Do osoplených úst som strčil cigaretu a zapálil, kým som ešte videl na zapaľovač a potom ma už naplno pochytil plač a triaška. Prišiel som si neznesiteľne zbytočný. Poznáte to. Snažil som sa Maťovi tak dlho pomôcť a bez výsledku. A teraz to zvládol celkom sám, proste ma tam nebolo treba. A v tej chvíli mi tak pripadalo všetko, rodičom stačí dcéra, načo ešte aj jej brata a ich syna? Slečne zas stačí hocikto a možno aj nikto, načo mňa? Je snáď krajší omyl bytia ako som ja? Ja, tu a teraz? Na zasratej zasratej dlážke búdky v Moskve (to zasratej zasratej nie je preklep, jedno je vlastnosť situačná a druhé reálna)? Prečo niekto mrhal energiou na moje stvorenie? Či už to bol Boh, Hare Krišna alebo len moji rodičia, prečo sa niekto obťažoval? Nie som. Proste nie som. Netreba ma. A viete čo je na tom najlepšie? Že tak isto netreba ani vás, ani jeho, ani ju, ani teba a ani teba. To je koktejl, hm?

Opäť na zem ma dostala „slečna s rúžom". Postavila ma a vtiahla do autobusu. V hlave cítim búšenie, akési podivné kovové búšenie. Musím vyzerať ako nejaký úbohý sfetovaný chudák, aspoň okolité pohľady mi to napovedajú. „Nie, nie som sfetovaný drogou, ale životom. Smútkom, vy svine! Keby ste si radšej nasrali do tých vyjebaných Tesco igelitiek plných už bez tak oničom hovien.", to by som kričal a aj viac, len nevládzem. Po druhej okružnej ceste sa spamätávam. Dievča s rúžom sa ma prívetivo pomaličky začína pýtať na objasnenie toho všetkého a ja pomaličky odpovedám. Síce ma viaže silný cit voči inej bytôstke menom Nasťa, cítim obrovskú úľavu, zdá sa, že tohto dievčaťa s rúžom sa svet dotýka a týka. Akoby vaše astrálne ja dostalo cez pysk krvou, mäsom a mliekom. Jeden z najlepších pocitov na svete. Po ďalších pár minútach som opäť takmer úplne naspäť a tak nechám hovoriť teraz ju, jej životný osud. Zahľadím sa oknom a počúvam.

Jej rodičia patria k tunajšej strednej vyššej vrstve. Rozviedli sa, pretože jej otec spal s jeho sekretárkou. Mama to niesla zle, ale kamarátky, terapia a jeden úlet s nejakým mladíkom ju opäť postavili na nohy. Dievča to nieslo najskôr veľmi zle, ale po nejakom čase pochopilo, že otecko a mamička ju stále ľúbia. Chodila na gymnázium. Jedno z obľúbených detí na škole, šikovná, učila sa. Skončila so samými jednotkami. Dvakrát sa poriadne opila. O panenstvo prišla v dvadsiatom roku svojho života, hoci už v pätnástke vyfajčila svojho prvého priateľa, ktorý jazdil na motorke a jej rodičia ho nemali radi. Ten druhý bol študent práva a ona teraz študuje ekonomiku. Nikdy neopustila mesto inam ako na dovolenku, či k starej mame...

Celkom obyčajná baba poviete si. Len mám pocit, že mojich životov sa do toho jej zmestí asi aj na milión aké sú prázdne. Na oplátku som jej povedal môj celý príbeh. Viete, čo mi povedala?

-Si celkom neobyčajný chalan. Žiješ tak plno, že mám pocit, že mojich životov sa do toho tvojho zmestí asi aj na milión aké sú prázdne.- (prisahám, že to povedala presne takto, nevymýšľam si).

-Podaj mi pero.-, pár momentov hľadania v kabelke, -Na tejto adrese bývam, pokojne sa príď pozrieť na tie plné životy.-, trpko som sa usmial a načarbal jej adresu na predlaktie.

Vybehol som z autobusu a zapálil si. Vošiel som do obchodu a kúpil dve fľašky pivá. Teda až také jednoduché to nebolo.

-Ty feťák! Nevidíš ten zákaz fajčiť?-

-Táhni. Ešte že tam nie je zákaz vodenia hovien, lebo ty by si tu nebol, hm?-, nedal som sa a moja odvaha celkom očividne predavača tak zaskočila, že bez slova naúčtoval.

-Pekný deň.-, zaželal som s úsmevom.

-Choď do p**i!-

No asi som mal len zlú náladu, očividne ten život až taký prázdny nie je. Otvorím pivo zubami a napijem sa. Smer Nasťa.

Už pred domom som začul nejaký krik. Vletel som dnu, no hneď som sa aj zastavil. Máša, Nasťa a Iľja boli v kuchyni. A nie sami. Traja náckovia, jeden z nich s pištoľou. Bohužiaľ ma zbadali a ešte viac bohužiaľ vyzerali dosť naštvane a hneď som pochopil aj prečo. Iľja sa síce držal v bezpečnej vzdialenosti no zmätene, teda skôr šialene pobiehal od steny k chladničke a stále niečo mrmlal. Nasťa si ťahala tričko na nahé stehná a Máša ruky na nahé slzy. Ja som len neveriacky stál, neschopný pohybu. Nevedel som pochopiť čo chcú.

-Prestaň ty cvok!!- neprestajne reval ten ozbrojený. No Iľja sa nedal a ďalej pobehoval.

-Chyťte ho vy dvaja!-, zavelil ešte ostrejšie.

Tí dvaja vykročili smerom k Iľjovi a vtedy sa stala jedna z najneuveriteľnejších vecí na svete aké som zažil. Iľja prudko zastal, v očiach sa zjavila zlosť miešaná s ničím. Schmatol stoličku a absurdne ju vrhol do pištolníka, ktorého noha stoličky trafila rovno do spánku, takže sa okamžite zložil. Hneď na to vrazil ďalšiemu a prisahám, že ten nos mu zlomil aspoň trikrát a hodil sa pod stôl. Do tretieho som skočil už ja. Nebudem opisovať celkom klasickú bitku, podstatné je, že som nakoniec vyhral.

-Čo teraz?-, spýtal som sa krvavý a zadýchaný.

-Asi ich odvezieme do nemocnice.-, sucho skonštatoval Iľja.

-Veď nás chceli zabiť!-, zrevala Máša neskutočne hystericky.

-No a? Veď je to len život.-, Iľja sa zdvihol.

-Len život? Tak prečo si sa do nich pustil? Pokojne si sa mohol nechať odstreliť!-

-No hej, mohol. Ale vieš, je to len smrť...-, uzavrel Iľja a šiel zavolať sanitku. Máša ostala s otvorenými ústami aj očami (ozaj nežmurkala, hoci stále plakala) a ja som bežal objať moju neznesiteľnú Nasťu.

-Pusa, si v poriadku?-

-A...áno...ja...strašne s..som sa bála.-, rozplakalo sa to krásne klbko v mojich rukách.

-Neboj, už je všetko v poriadku.-

-Sáša? Ľúbim ťa...-

-Veď aj ja teba...-

Svet sa jej netýka, ale ja áno. Ja sa jej týkam, chápete? Práve preto som tu a dôležitý. Aby som niekoho mohol hladiť po vlasoch a týkať sa ho. A či už chcete, či nie, vždy sa budete niekoho týkať...

Iľja šiel do nemocnice a na políciu spraviť výpoveď a viete čo? Jasná sebaobrana, nos zlomený na trikrát, ďalší vykĺbené rameno a ten pištolník? Ťažký otras mozgu a zrejme oslepol. Pýtal som sa po tomto incidente na to Iľju aspoň tisíckrát, že ako mu to napadlo, na čo myslel a tak ďalej. Viete čo mi povedal? Že keď zbadal tú stoličku, tak mu prišlo smutno, že ak by nás tu dostrieľali, tak by sa nemal kto postarať o tie naše sliepočky. A vždy mi to zopakoval. Dnes už viem, že aj tie sliepky nakoniec prispeli k tomu, čo sa neskôr stalo, vtedy keď som si musel spomenúť na moju prvú cestu transsibírskou magistrálou a veštkyňu Katarínu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?