Koberec 5

Autor: Juraj Brenišin | 17.7.2013 o 11:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  96x

5. kapitola o ceste za cestou

 

Bože, sú tri hodiny ráno a ja ako cvok ťahám nočnú zmenu v nejakej Moskovskej továrni, uveril by tomu človek pred pár rokmi? Zvláštnymi chodníčkami sa uberá ten život. Kašlem na to, idem si dať kávu a cigaretu, bez tak tu skoro nikto nie je. To je samozrejme aj trošku zlé, lebo rozhovor by mi pomohol viac ako to prihlúple ticho.

-Oheň? Máš?-

-Jasné...-, pripaľujem kolegovi, asi päťdesiatnik, typická vzorka trosky.

-Mladý ako ty a maká v tejto diere?-

-Peniaze treba bohužiaľ aj keď je človek mladý.-, práve na takýto rozhovor náladu nemám.

-Čo máš tehotnú ženskú?- (Ježiši, len to nie...)

-Nie, proste za niečo musím jesť.-

-Ale máš nejakú na trtkanie, he he...-

-Mám holku, stačí?-

-Hm, je pekná? Aké má kozy?-, chvíľku zvažujem svoje fyzické možnosti a tie jeho, ale zas keď tak rozmýšľam, tak len odceňuje jej krásu.

-Veľmi pekná.-

-Nie si odtiaľ, hm?-

-Nie, nie som.-

-Tak prečo si tu?-

-Ale u nás doma som znásilnil babku a potom ju nasekal.-, zahasil som cigaretu a nechal toho cvoka len tak stáť samého s jeho úžasom.

Po tomto rozhovore som si často vybavoval nočné s ním a vymýšľal som si rozličné zvrátené zločiny akých sa moje alterego dopustilo a ten kretén mi to (asi pre štýl rozprávanie alebo bohvie prečo) naozaj veril. A viete čo? Ľudstvo je nechutné, síce sa ma bál a prejavoval prirodzený rešpekt tomu sociopatovi, tak rovnako sa ma aj vypytoval na tie najmenšie detaily, ktoré som vždy dokonale vylíčil, byť labilnejší, tak by som sám bol uveril, že niektoré veci sa z toho naozaj stali.

Postupom času ma to ale dostalo do zvláštneho stavu. Nejak proste nič viac už nedávalo zmysel. Viem, že je to akási očista života, príde fáza, v ktorej ho nenávidíte. Niekedy je to ešte horšie, nie ste si ním istí, neviete, či idete dobre, alebo zle, len ten pocit neznáma vám zovrie hlavu do akejsi strašnej ľadovej obruče. Čas dokonca spomalí a ak chvíľku zúfalo spočiniete zrakom pred oknom, tak sa k vám aj prihovorí (neberiem žiadne halucinogény). Prihovára sa pomaličky a vtieravo ako si to len čas sám môže dovoliť a čo hovorí? No zvyšuje tú neistotu...Chápte, všetko v Moskve bolo skvelé, ale po večeroch v práci s týmto hlupákom som si akosi vnútorne uvedomoval, že neviem ako to skončí, neviem kam to vedie a možno najradšej nikam, nikde a najlepšie nech ani nevedie. Ak som nebol v nočnej, tak som sa v noci budil, Nasťa sladko snívala a ja som sedával vonku na schodoch a fajčil jednu cigaretu od druhej, vážne mi bolo hrozne smutno. Nie, nie smutno, presnejšie neisto. Hrozné bolo, že som bol tak neistý, že som ani nechcel aby sa to zas stalo istým. Človek vo mne sa opäť lámal. Nenávidel som sa za to alebo skôr nejakú moju modifikáciu v tretej osobe...

-Miláčik, čo sa deje?-, prekvapila ma Nasťa v noci.

-Ach, nič, len nemôžem spať.-

-Neklam zlato, vidím, že s tebou niečo je.-

-Áno je, ale ani ja neviem čo.-

-Ja tomu vravím vlna.-

-Vlna?-

-Áno, je mäkkúčká a teplá, ale aj tak hryzie. Ten sveter je jednoducho naj, ale hryzie ťa.-, nepovedal som nič, len som sa tomu musel usmiať.

-A ty hlupáčik si si ho obliekol zvnútra.-, usmiala sa teraz ona.

Možno to hlupáčik ma vystihovalo. Nie vždy to bola ružová, ale vlastne sa mi vždy všetko plnilo, som dieťa narodené pod šťastnou gigahviezdou, škoda, že neviem čo s tým. No niekto sa stane závislým a iný zas radšej újde, taký je život.

Podobenstvo o vlnenom svetri ma ale na nejaký čas vytiahlo zas hore. Dal som sa do pohody a dokonca som začal vymýšľať nové kraviny s Iľjom. Predvčerom sme šli pred sídlo nemenovaného významnejšieho politika a vlámali sme sa do dvora, Iľja prejavil technický talent a odpojil poplašné v aute. Takže za pokojnej noci sme ho celkom pokojne rozmlátili. Asi sme to obaja potrebovali, lebo sme sa do toho ozaj vžili a rozmlátili sme to auto ozaj na maderu. Úsmev mám na tvári ešte teraz. Lepšie ako zmlátiť svojho vraha, naozaj. Iľjovi ale nestačilo, tak sme sa vlámali dnu. Iľja akoby nič si to rozhodil na gauč a pustil si televíziu, chvíľku som potláčal burácajúci smiech a šiel som nájsť nejaké čipsy. Máme šťastie. Každý druhý sme hádzali na perfektne čistý koberec a poctivo sme ich rozšliapávali, na krásnu bielu koženú sedačku sme rozotreli horčicu, Iľja tvrdil, že je to Mona Lisa a ja zas, že to sú Van Goghové Slnečnice, tak sme sa začali hádať a zo srandy sme sa začali mlátiť, bohužiaľ sme po chvílke pristáli na sklenenom koferenčnom stolíku. Pán domáci sa zobudil a zbehol dole.

-Kto ste?! Čo chcete v mojom dome?!-

-Padáme, zaškeril som sa na Iľju.-

Iľja sa nedal tak ľahko zastrašiť, takže celkom suverénne sa postavil pred nášho hostiteľa a chvíľku na neho pozorne hľadel.

-A ako Sášenka? Ako?-

-Predsa autom!-, vypadlo zo mňa. Veď okrem zničenej karosérie a interiéru bolo pohazdné.

-Fantastický nápad!-, zvýskol Iľja a pána domu s detskou zvedavosťou pichol do oka.-

Keď sme vybehli von, tak sme počuli ako volá na ženu, nech zavolá políciu. No to sme už naskakovali do auta a Iľja štartoval.

-Rozraz bránu.-, povedal som mu, -Ešte nikdy som to osobne nezažil.-

Iľja neváhal ani chvíľku a Range Rover s automatickou prevodovkou zdemoloval bránu a my sme už frčali mestom. V priehradke som našiel mapu a chvíľku som ju študoval, poklepkal som ho po pleci a ukázal prstom na mapu. Iľjovi sa rozžiarili oči a prikývol. Smer Smolensk.

Zastavili sme hneď na prvej pumpe po nápoj pre auto a aj pre nás, akurát pre nás to bola bednička piva. Bola to krásna cesta, rozprávali sme sa o všetkom, ozaj sme boli priatelia v tej chvíli a v tom rozbitom aute. Popíjali sme, striedali sme sa v šoférovaní a ja som Iľju učil spievať slovenské punkovice. Chvíľkami som sa až pohrával s myšlienkou havarovať a to smrteľne aby som zachoval tú cestu nepoškvrnenú.

-Počuj Sáša, zdáš sa mi nejaký nesvoj v poslednom čase.-

-Hm, neviem kam ma život vedie.-

-Do Smolensku?...Vzdaj to. Prestaň s hľadaním. Nechaj sa nájsť a okrem toho, pozri okolo seba.-

-No veď pozerám a svet je plný nešťastných ľudí.-

-Presne tak! Sáša, presne o tom hovorím.-...áno aj ja som čakal, že bude pokračovať ale jemu to stačilo.

-Iľja, o čom to presne hovoríš?-

-No predsa, pozri sa okolo...-

-Mám déja vu.-, áno občas mi ten Iľja aj lezie na nervy.

-...a čo vidíš, ľudí, ktorí sú zúfalí, stratení a hlavne bez cieľa. Nikam nesmerujú, ich životy vedú priamo do riti. A ty chceš byť ten jeden výnimočný, ktorý niekam smeruje v živote? A čo rovnoprávnosť?-, už sa škeril od ucha k ucha.

Tento vysmiaty (a strašný debil) človek mal naozaj pravdu. Nikdy som sa takto na to vlastne nepozrel. Človek je tak zaneprázdnený sám sebou, že už ani nemá čas si všímať vlastné myšlienky. Už ich nepočujem cez všetky moje pocity a šum okolia. Dobre nechcem nikam smerovať. Kašlem na to, nechám sa voľne unášať vlnkami života a bude mi skvele, kto nikam nesmeruje, ten sa ani nikde nestratí. Dorazili sme do Smolensku a musím povedať, že za tú cestu som prešiel neskutočnou pseudonirvánou, duševne uspokojený som odparkoval, zapálil som si a napil sa s piva. Iľja pôsobil neskutočne desivo, za ním západ slnka a on jemne zahalený dymom pozeral takmer démonicky pred seba.

-Sáša, včera sa naším sliepkam narodili kuriatká.-, rozplakal sa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?