Koberec 6

Autor: Juraj Brenišin | 20.7.2013 o 11:56 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

6. kapitola o ceste za cestou

 

Ráno sme sa s Iľjom rozdelili, on chcel vidieť more a ja ľudí, a áno, tí z vás, čo sú geograficky zdatnejší, tak majú správne podozrenie, žiadne more tam nie je. Ale ani hodina môjho zápalistého vysvetľovania ho nepriviedla k rozumu:

-Sáša! Ak neuvidím more tu, tak nikde!-, chápete, že na protest miesto nie je.

Dohodli sme sa tak, že sme sa vôbec nedohodli, kde a kedy sa vlastne stretneme, povedali sme si, že sme si až príliš podobní na to, aby sme museli absolvovať podobnú dohodu. Iľja ma požiadal aby som ho párkrát otočil kým mal zatvorené oči a potom ho zastavil. Chvíľku sa tackal do polkruhu, potom ho prudko zvrtlo na druhú stranu a bez pozdravu sa vydal za svojim vnútorným morom. Ja som sa otočil naopak a vykročil smerom do mesta. Zamieril som smerom k fontáne, keďže slnko sa mi nadmieru príjemne opieralo do chrbta a zvlažil som si tvár cirkulujúcou vodou.

-Pane, prečo znečisťujete tú fontánu?-, zaševelil hlások starej sojky. Jednoducho človek dnes ozaj nemá ani sekundu pokoja.

-Ja ju prosím neznečisťujem, len som sa trošku schladil, madam.-

-Vy chuligán jeden! Choďte sa domov umyť!-

-Rozkaz, madam!-, zasalutoval som, -Len mám problém, nemám domov...-, skúsil som si ťažko vzdychnúť a vyvolať súcit v starej mame stojacej oproti môjmu divadlu.

-Volám políciu!-, veľmi súcitne vypadlo z tety.

-Dobre.-, kajúcne som sa posadil.

Tetka mávla rukou, pokrútila hlavou a odišla. Aké ľahké vyhrať v dnešnom svete, stačí si stáť sám za sebou. Ale otázka je, kto si naozaj dnes sám stojí za sebou a celkom nesociálne stojí za inými? Možno len ja som chyba v systéme....nie!...Určite som ja chyba v systéme alebo môžem si dovoliť až takú namyslenosť? Veď vyvolený ani jediný nie som, tak to bude blbosť...

Každopádne som to čoskoro vzdal a vošiel do nejakej kaviarne. Bolo takmer úplne plno, takže som nejaký čas svojho života zabil hľadaním voľného miesta, nepýtajte sa odkiaľ som na to mal peniaze, pretože očividne som mal. No skrátka som si sadol. Objednal som si borovičku (nemali, tak som vykryl vodkou), kávu a noviny...(dosť  som si zlepšil ruštinu)...Čašník to doniesol bez hocijakých námietok. Pár minút čakania, kým káva vychladla a (neviem, či sa na tú samotnú chvíľu môjho života hodí iná časť vyjadrenia ako...) jebol som si tú vodku, zapiť šlo jedine kávou a cigaretou. Tu začal prvý rozpor v kaviarni. Okamžite po tom, čo vzplanul ohník nádeje môjho žalúdka dobehol vyštafírovaný debil, menom hlavný čašník:

-Pane, prosím Vás, zahaste tú cigaretu. Tu sa nefajčí!-

-Teda u nás doma, by ste mi dal ešte aj oheň.-, nemohol som sa dať, keďže som prvýkrát v kaviarni, kde sa nefajčí.

-Budem Vás musieť požiadať, aby ste opustil naše priestory!-

-Prisahám na Perúna i Svaroga, že si to tu pokojne odsedím aj bez dymu, pán čašník.-, aj minimálna znalosť slovenskej mytológie zabrala.

Takže pán hlavný ma nechal napokoji a ja som si pokojne dopil kávu a vybral sa ďalej do mesta s myšlienkou, že snáď už aj nejaké jedlo by sa mi mohlo zísť. Námestie nemalo chybu, tí ľudia plávajúci každou stranou a na každú svetovú stranu. Školáci, oblekáči, babičky. Toto som vidieť nechcel, veď takúto vzorku nájdem kdekoľvek, tak som začal zaliezať do bočných uličiek. Asi po dvoch hodinách prázdnej prechádzky (až tak prázdna nebola, keďže som si kúpil hotdog) som konečne začul smiech z tribúny rozbitého školského ihriska. Zapálil som si fajku mieru a vydal sa k vlastníkom daného príjemného zvuku. Okamžite ako som ich zbadal som sa musel smiať, dvaja školáci, jeden s dredmi, a samozrejme Iľja, ten na mňa kývol rukou.

-Tak čo, aké bolo more?-

-Žiadne tu nemajú, ale okolie mesta je naozaj pekné.-

-A sem ťa čo doviedlo?-, usmial som sa.

-Ja neviem, dobrá energia? Alebo to, že trávu zacítim aj na sto kilometrov.-, zaškeril sa aj on a podal mi jointa.

-No keď musím, tak musím.-, potiahol som si až som sa rozkašľal.

Nálada sa uvoľnovala a k našej veselej partii sa pridali aj dve dievčatá. Posilnení téhacéčkom som si nejak prirodzene za spoločníčku vybral nádhernú ryšavku, ktorá bola tiež cudzinka. Dokonca až z Belgicka, takže sme si spokojne precvičovali nové esperanto anglicko-ruského znenia. Takže som sa celkom nenútene bavil s touto slečnou, tuším, že Iris sa volala a neviem, či to bola tá tráva alebo čo, ale začalo ma to k nej ťahať a to nebývam neverný, ale zrazu som mal pocit, že ak s touto slečnou neporiešim, tak bude koniec sveta alebo nejaký podobný apokalyptický bullshit. Slovo chvíľku nápadito brnkalo na pery a potom pery brnkali na druhé pery a aj všelikde inde. Vôbec mi neprišlo divné, že práve podvádzam Nasťu a aj neskôr som to necítil ako nejakú zlú vec. Proste sa to stalo a bral som ako prirodzenú súčasť môjho života, tak som si tým jednoducho podal ruku a oddal sa túžbe. Nemyslite si naozaj nič zlé, v tej chvíli som bol viac ako zamilovaný. Nič proste neexistovalo, len ona. Po zvyšok večera mi sedela na kolenách a pôsobili sme ako mladomanželia a nie ako ľudia, ktorý sa poznajú sotva dve hodiny.

Slnko sa začalo strácať, tak sme sa pobrali do mesta a začali sme obchádzať bary. Teda tu je koniec môjho rozprávania, lebo viac si naozaj nepamätám, ráno som sa zobudil na policajnej stanici len v spodnom prádle. Iľja spokojne pochrapkával na vedľajšej stoličke.

No takže kým prebiehal ten zábavný večer, tak mi napadlo, že minule som našiel svoj denník a teda aspoň ma môžete lepšie spoznať. Zasmial som sa, keď som si prečítal niekdajšie tragédie môjho života. Smrteľné muky prvej lásky, ktorú som prekonával cez dva roky, a zároveň neskutočné vytrženie pri stretnutiach s danou osobou. Niektoré strany sú pokrčené v dôsledku sĺz, ktoré na ne vylial môj život. Bolo to zaujímavé a smiešne čítanie a ťažké, pretože môj vtedajší rukopis ozaj stál za dva bobky. Tak rozmýšľam, že človek stále počúva kecy o láske, tak sa prvýkrát zamiluje a odvtedy to s ním ide dole vodou, ako napríklad ja. Hneď som začal s romantickým žvatlaním a to nie je len na obtiaž spoločnosti, ale dokonca aj papiera, chúďatko denník si musel vytrpieť veľa viet typu „ten jej dnešný úsmev" a „bože môj, neuvidím ju týždeň, prežijem to?" a...no ale dosť. Človek ešte aj začne písať básničky. Básničky! Samozrejme plné nárekov možnosti straty milovaného a potom úbohé patetické vzdychy Rómea. A najhoršie, potom to prejde do neustálej potreby sebavyjadrenia a vy musíte nakoniec čítať tieto ďalšie drísty, ktoré Hospodin vie prečo musím písať. Ale aby som neodbočil, tak sa človek odmiluje a povie si „hmm toto mi už viac za to nestojí", ale je odmilovaný len kratúčko a už rozmýšľa o tej milej blondínke v minisukni a o tej brunetke, ktorá stoj čo stoj napína a týra tkaninu svojho trička (no môžete nezasiahnúť?). A je to tu zas, ďalšie básničky, ďalšie sprostosti v denníku, slabá depresia hodná Cyrana... A všetci to radi podstúpime znovu a znovu. Je naozaj láska tá najkrajšia vec na svete? Nie je to len tým, že mi sme ju takou urobili? Pre mňa osobne je láska veľmi dôležitá, ale vydržať dlhšie vo vzťahu je pre mňa takmer smrteľne vyčerpávajúce, pretože tá moja Sloboda stále začne kričať, že nech na ňu myslím a že bude ďalšia a tak ďalej. Teda je pre mňa dôležitejšia sloboda? Ale čo z tej slobody, keď som v nej sám?

A teda, čo sa stalo v Smolensku? Podľa všetkého nás našla hliadka a prichytila nás rovno pritom ako sa ja nahý váľam vo fontáne (ale mamka by na mňa bola hrdá, pretože oblečenie bolo zložené v úhľadnej kôpke) a vykrikujem, že ten Nautilus raz chytím. Iľja stál len päť metrov ďalej a močil na nejakú sochu, pričom pomaly prednášal akúsi tragickú báseň o tom, že odkedy polieva tento bonsaj močom, tak sa mu zdá nejako väčší.

Prišla po nás Nasťa. Zaplatila pokuty aj všetko, čo bolo treba, ja som sa obliekol a nastúpili sme do požičaného auta, na ktorom dobehla. Čo sa stalo s tým našim autom dodnes netuším. Všetci sme mlčali, takže cesta ubiehala neskutočne pomaly, ale nebolo mi vlastne treba viac, vietor mi hladkal vlasy a dolieval mi do žíl novú nostalgiu. Nevedel som vlastne o čom by som mal hovoriť, tak som mlčal a sledoval som ako Nasťa zaujato šoféruje. V Moskve Iľja utekal do sprchy a ja som sa posadil na schod pred vchodovými dverami a Nasťa si čupla predo mňa, zapálil som si a ona vzdychla.

-Sáša, podviedol si ma tam, však?-

-Áno Nasťa, prepáč...-

-Cítim ju z teba.-

-Pusinka, mrzí ma to a viem, že to znie hlúpo, ale nič to neznamenalo.-

-Najhoršie je, že ti verím, lebo....lebo ťa milujem a chcem ťa len a len pre seba.-

Chytil som jej srdcovú tvár do dlaní a chvíľku som hľadel do jej usĺzených očí. Chvíľku som bol bezradný a keď uhla pohľadom, aby si utrela nos, tak som sa zlomil a pustil dve slzy aj ja. Zdvihol som je tvár a dal jej potiahnúť z cigarety:

-Nasťa, už sa to nestane. Milujem tú tvoju dušičku a aj teba celú. Neplač, lebo aj tie slzy milujem a nechcem aby od nás utekali...a okrem toho, steká ti sopeľ.-

Cez slzy sa zasmiala a dala mi bozk...asi napíšem nejakú sentimentálnu báseň...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?