Koberec 8

Autor: Juraj Brenišin | 1.8.2013 o 11:42 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  67x

8. kapitola o ceste za cestou

 

Vďaka prírode za krásne divadlá, práve vychádza slnko. V Paríži niet krajšej veci ako západ alebo východ slnka, tá panoráma je proste ľúbivá. Aha, pardón, že čo robím v Paríži?

Takže som v Moskve opäť pocítil chuť hýbať sa ďalej. Nasťu som s tým potešil hneď deň po Vianociach. Prisahám, že slzy jej vymyli všetkú farbu z očí a nakoniec na mňa hľadel len šedivý odtieň niekdajšej existencie, cítil som sa vinne a naozaj sa mi od nej nechcelo, ale vedel som, že ostať nemôžem. Jednoducho ten hlupák vo mne ignoruje všetko dobré čo sa mu deje a len si lačne pýta viac slobody a viac cesty. Dal som si ešte týždeň s tým, že nový rok, nová šanca. Logicky som si ho chcel vychutnať celý, no Nasťa mi to málinko pokazila (teda samozrejme, pokazil som to ja):

-Nasťa, kam zajtra pôjdeme? Chcem sa ešte poprechádzať po Moskve.-

-Nikam Sáša, nikam.-, uši mi až zamrzli.

-Ale miláčik, chcem byť s tebou ešte ten týždeň.-, skúsil som jej tvár chytiť do dlaní.

-Nie, nechceš, inak by si neodchádzal.-

-Pusinka, veď sa ti ja predsa vrátim z toho sveta.-, aj úsmev ignorovala.

-Ale čoby. Poznám ťa, ty sa už nevrátiš.-

-Nasťa, čo to vravíš? Veď ťa ľúbim!-

-Ale nie až tak ako svoju dušu. Teba život inde prikuje.-

Nechala ma stáť na chodníku a hoci som mal len tričko s krátkym rukávom (výlet na cigaretu vonku bol zastierací manéver) a kraťasy, tak som tam stál ešte dobrú polhodinu. Vrátil som sa späť až keď som zhodnotil, že na toto podchladenie možno už aj umriem, dlho som sa nezdržal, obul som sa, obliekol a utekal som na selftherapy do mesta. Moskva sa mi otvárala a zatvárala tak, že som si pripadal tak ako vtedy, keď som tu bol prvýkrát. Len zrazu mi napadlo, že už nezapadnem do toho baru a nespoznám Iľju a Nasťu a všetkých ostatných a aj všetko ostatné. Tak som si v záchvate paniky povedal, že už tu viac nemôžem ostať a vyrážam.  Utekal som do domu, kde som všetkých taktne (hlavne voči sebe) obišiel, pobalil som si tých pár vecí do batoha a bežal som na stanicu. Vyzdvihol som si všetky peniaze aké som mal, kúpil som si balík cigariet, štyri rožky a požiadal som slečnu nech mi dá lístok do nejakého väčšieho mesta za všetky peniaze smerom na západ. Spýtal som sa odkiaľ to ide, vzal si drobné a nastúpil. Bol som tak neuveriteľne zmätený a pohnevaný z vlastného života, že som prvé dve hodiny prespal a potom som sa pozrel na lístok. Pozrel som sa päťkrát kým mi došlo, že ma nikto nenadrogoval, šiel som do Paríža. V duchu som pohrozil staničnej slečne prstom za to, že takto sformovala môj osud a ešte trikrát buchol päsťou do pultu, aby vedela, že to myslím vážne, potom som k nej s najväčšou dojatou serióznosťou pristúpil a objal ju, nezabudol som poďakovať a vrátil som sa naspäť do vlaku. Stihol som to akurát včas, keďže mi do kupéčka prisadli dvaja cestujúci. Prestal som si byť tak istý tým, že nemám v sebe žiaden halucinogén, pretože nastúpili dve verzie tej istej osoby, navlas rovnaké len bol medzi nimi rozdiel asi dvoch desaťročí. Otec a syn, pomerne dosť veselej nálady, mal som silnú pochybnosť, že pri plodení svojho potomka otec akosi zabudol na genetickú výbavu matky, prípadne to bolo jedno z tých detí, ktoré sa v odtoku neutopili, ale práve naopak, ujali sa a narodili. Vypol som si hudbu a počúval kolesá vlaku, ktoré bezostyšne drtili váhou vlaku relaxujúce koľajnice, uznávam, že určite tu asi bol nejaký podvedomý zámer počuť tieto posunuté dvojčatá v akcii, ale prisahám, zámer to nebol, no výsledok určite stál za to.

-Oleg, no ako sa máš?-

-Dobre otec, celkom dobre, len dievča ma nechalo.-

-Čože? Tá s ktorou si bol tie dva roky?-

-Uhm.-, prikývol trošku ranene chlapec.

-To ma ozaj mrzí, veď si ju tak ľúbil.-

-Myslel som, že je to už ona.-, otec sa naklonil a objal syna.

-Neboj synak, na teba toľko žien čaká, že by ti penis odtrhlo.-, (nebojte, aj ja som bol v šoku).

-Vďaka otec, mám ťa rád.-, usmialo sa dospelé dieťa.

-Ešte sa pochváľ, že čo sa ti tejto noci snívalo.-

A tak syn rozprával a rozprával, až sa mi prvá slza v duši zaleskla a okná pokryl jemný mráz. Videl som v tom úžasný obraz sveta, ten vonkajší bol plný chladu a neprívetivosti a tento malý svet vo vnútri roztápal aj najhoršie ľady, toľko života a dobra sa do tých ľudí pri mne zmestilo, že som mal chuť na vývaženie v podobe vraždy tretieho stupňa. Hrialo ma pri roztrasenom srdci, že aspoň trošku zdravých ľudí som objavil v tejto skazenej dobe. Vonku sa ľudia strieľali pre nejakú hlúposť, starenka mlátila vajíčkami v taške podľa nej nevychovaného mladíka, dievčine sopeľ slzami make up rozmazal v delíriu lásky a tu, tu vo vlaku, na najvšednejšom mieste zemegule, otec počúval sen svojho syna s čistým záujmom. Cítil som sa ako by som dopadol nosom medzi obyvateľov Saturnu a čo bolo ešte krajšie, cítil som sa doma. Konečne v bezpečí deky. Čo ma prekvapilo, tak otec vybral termosku s čajom a otočil sa na mňa.

-Mladý muž, dáte si trošku čaju?-

-Ach, ak vám nebude chýbať.-

-Jasné, že nebude. Máme dve termosky.-

-Ďakujem, poprosím si aj dve lyžičky otcovského objatia a nemiešať.-, povedal som z číreho prekvapenia, no muž vstal a celkom bez ostychu ma naozaj objal. Chýbala mi už rodina.

Bohužiaľ ma čoskoro opustili a musel som znášať protipól sveta a to nafintenú asi štyridsaťpäť ročnú paničku s mopslíkom v kabelke, ktorá si ani po dvoch hodinách nedala pokoja a stále sa sťažovala, že manžel po ňu neposlal lietadlo, úprimne sa mi chcelo zvracať a keď na mňa uväznené zvieratko hladne pozrelo, tak som mu obetoval kúsok rožka, čo pani nepríjemne pohoršilo.

-Pane, čo si to dovoľujete?!-

-Pardón, len som sa chcel podeliť s týmto stvorením o kúsok moje stravy.-

-Myslíte si, že pri mne trpí hladom?-, urazene si pritiahla golier kožucha ku krku.

-To určite nie madam, len teraz sa mi zdá, že by si trošku dal.-

-Pane, nedotýkajte sa ho!-

-Pani, ale ja to robím len z čistej lásky k blížnemu psíkovi môjmu.-

-No vy ste ale drzáň nevychovaný, viete kto ja som?!-

-Pani, mám vás v riti a tu Vám nechám trošku toho rožka pre psíka. Ahoj hafan.-

Bleskurýchle som opustil kupé a šiel som zistiť či mám nejaké to pivo v reštauračnom vozni. Pred dverami som si to ale rozmyslel, že predsa len do Paríža dorazím skoro s ničím, rezignovane som si teda sadol na koberček pred záchodmi a sníval svoj sen o šťastnom živote. Veď rovný rovného si hľadá, koberec ku kobercu sadá.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?