Koberec 11

Autor: Juraj Brenišin | 8.8.2013 o 11:09 | (upravené 8.8.2013 o 15:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

11. kapitola o ceste za cestou

Po takmer dva a pol ročnom cestovaní som opäť stál pred mojou bytovkou. Hľadel som na okná, v ktorých som zrazu na nepoznanie zmenil svoj život jednoduchým rozhodnutím. Ľudia okolo chodili a ja som len tupo stál, fajčil a počúval útržky rozhovorov, už som zabudol aká je slovenčina ľubozvučná (heh veď naposledy som po slovensky sám hovoril pred 30 mesiacmi). Rozhodol som sa, že domov ešte počká a ja sa skúsim pozrieť po známych. Zamieril som do starej dobrej Alohy. Chvíľku som sa len pozeral cez okná dovnútra až kým nevyšiel barman (nemal tam skoro nikoho).

-Mladý! Čo čumíš, dnu alebo vypadni!-
-Pardón...-, usmial som sa doširoka.
-No to snáď nie!-, barman sa na mňa vrhol a tuho ma objal, -Alex, si späť? Poď máš u mňa pivečko.-

Takže milý barman mi čapoval zadarmo, alebo lepšie povedané za moje rozprávanie. Len ústa otváral od údivu. Po asi dvoch hodinách mi povedal, že sa mám vrátiť k Nasti alebo za ňou pôjde on. Zasmiali sme sa, povedali si ešte pár vulgárnych narážok a s cigaretou sme sa rozlúčili. Zistil som či mám drobné a vydal som sa hľadať prvý telefónny automat, z ktorého by som mohol zavolať Maťovi. Po polhodine blúdenia a pomoci okoloidúcich som konečne automat našiel, zdvihol som slúchadlo a ... nebol na drobné, ale na kartu. Takže som pekne krásne blúdil ďalších pár desať minút a tentokrát už bol na mince. Nahádzal som tam odhadom kredit a podľa pamäti som vytočil kamarátove číslo. Chvíľku som strávil s vyzváňacím tónom a potom mi zdvihol, lepšie povedané zdvihla.

-Prosím?-, zaševelil mi ženský hlas.
-Ehm, ty asi nie si Maťo?-
-Nie, ale voláš na jeho mobil.-
-A môžem majiteľa k uchu?-
-Zavolá ti, je v sprche. Komu má volať?-
-Nech mi prezvoní na tento automat a ja mu zavolám. Povedz, že je to Alex.-
-Jasné, ahoj.-
-Ahoj.-, podľa hlasu som si predstavil milú špinavú blondínu so živými očami, napríklad tmavomodrými. Prešlo len pár minútiek a automat už vyzváňal. Tak som zdvihol a zložil a zavolal naspäť, zdvihol takmer okamžite.
-Alex!!-
-Ahoj.-
-Človeče kde si, že ti hneď prídem rozbiť tú tvoju tichú papuľu?-
-Fúú, presne neviem, ale niekde v meste.-, cítil som, že sa usmieva.
-Dobre, riť. O polhodinu v Alohe.-, déja vu.
-Oukej, budem tam za dvadsať.-

Takže som sa vydal naspať do Alohy. Maťo ma celý vyškerený už čakal pred vchodom. Keď som prišiel, tak sme si podali ruky a začali sa biť, teda skôr len naťahovať, po chvíli nás oddelil od seba barman a my sme sa zadychčaní objali. Boli sme si ako bratia, videl som na ňom, že od kedy som odišiel, tak sa na neho aj šťastie zase usmialo. A naozaj, narazil si nakoniec dievča, ktoré mu úplne vyliečilo dušu a naučilo ho nepiť vodku, keď tak už borovičku a aj to len sem tam. Momentálne žili spolu v prenajatom byte a pomaličky si šetrili na vlastný. Maťo dokonca externe študoval vysokú a popritom pracoval, ona bola od neho o rok staršia a školu už končila. Mali sa ako prasiatká v žite a bolo možné im jedine závidieť a to až smrteľne. Ako som ho tak počúval (samozrejme najskôr som bol ja povinný vyrozprávať zážitky, až tak hovoril on), tak mi bolo dosť smutno. Chaos a zmätok v mojom srdci sa miesili do hroznej psychotickej kaše. Večer sa pridalo ešte pár kamarátov a bar sa zmenil na uzavretú spoločnosť, ja som mal peňazí dosť, takže som nemal problém platiť aj odporcom systému so zvesenými čírami. Pojmy, dojmy, myšlienky, činy, predstavy a momenty sa pomaličky zliali do seba až ma Maťo o štvrtej ráno zaviedol do môjho bytu. Pred dverami som zo seba ťažko vysúkal ďakovné slová a z batohu som si vylovil náhradný kľúč a po pätnástich minútach sa mi podarilo otvoriť.

Prudko sa rozsvietilo, takže ja, ešte v kombinácii s promile v krvi, som úplne oslepol. Dostal som ranu panvicou, potom som začul zajačanie a pocítil som váhu človeka, ktorý na mňa vyskočil, padli sme na zem ako podťatí. Spôsobilo to také náhle pohyby mojich vnútorností, že som útočníka odsunul a vyzvracal som sa. Utrel som si slzy z očí (z tej panvice) a pozrel som sa vedľa. Bola to Ona, tá ktorú som tu nechal pred mojou cestou, už som aj zabudol, že som jej ponúkol byt. Utrel som si ústa a usmial som sa na ňu.

-Ahoj.-

Strašne dlho mlčala. Tak som taktne mlčal aj ja, skúmala ma očami, ako by si stále nebola istá, či som to ja.

-Ahoj.-, objala ma a rozplakala sa, -Prečo si aspoň niečo o sebe nedal vedieť?!.-, spŕšku pästí na moju hruď som považoval za prirodzenú, takže som ju hrdinsky znášal.
-Nemohol som. Nebolo to akosi v súlade s mojim vnútrom, hoci párkrát som už držal telefón v ruke.-
-Vieš ako som sa o teba bála?-
-Hmm, neviem, veď nie som ty.-, ďalšia spŕška, túto som už považoval za vyslovenú nerozvážnosť, keďže vedľa mňa stále sedela kôpka zvratkov.

Ďalej som sa len zrazu zobudil v mojej posteli. Ona bola preč a ja som bol po neuveriteľne dlhom čase sám u seba doma. Spravil som si kávu, zapálil si a vyšiel som na balkón. Pamätáte ako som odtiaľ pozoroval ľudí? Nič sa za ten čas nezmenilo, dôchodcovia sa stále hádali kvôli cene masla, stredoškoláci stále riešili svoje úžasné lásky a deti sa stále naháňali po ihrisku, začínal som mať pocit, že svet nemá zmysel pre originalitu. Až som sa umyl a ako tak dal dokopy, tak som išiel pozrieť rodičov, ktorí skoro z kože vyskočili od radosti, najmä moja mama, ktorá ma asi tak nevybozkávala ani dokopy v celom mojom živote. Poflákal som sa po meste, postretával pár známych, naobedoval sa, šiel som nakúpiť a vrátil som sa na byt, kde som čakal kedy Ona dôjde. Až sa večer vrátila, tak so mnou chcela hovoriť, tvárila sa hrozne vážne, až som sa zľakol, že má nejakú nepríjemnú chorobu.

-Ach, Saša, pokazil si mi to.-
-Čo ako?-
-Akurát tento víkend odchádzam.-
-Kam?-, ozaj som bol v neskutočnom šoku.
-Do Anglicka, dostala som ponuku na prácu a takú, že ju už neodmietnem.-
-Netvrdím, že nie som prekvapený, ale jasné.-
-Keby som bola vedela, že sa vrátiš...-
-Tak by si to aj tak vzala. Obávam sa, že v tomto svete my dvaja už šancu nemáme.-

Zvyšok večera a vlastne aj noci sme sa rozprávali, úplne o všetkom, ešte aj už vypovedané veci sme si opakovali, predsa len, vrástli sme jeden druhému do srdca už nastálo a nebolo možné sa len tak vykoreniť, takže sme sa takto vlastne lúčili. Šiel som s ňou cez víkend na letisko, kde metamorfovala na vodopád krížený s fontánou a gejzírom, ale nakoniec odletela a ja som s prázdnym pocitom šiel von s Maťom a jeho priateľkou, inak naozaj bola milá špinavá blondína s tmavomodrými očami, lenže som s nimi teraz nedokázal nejak dlho byť, tak som ušiel domov, kde som až do svitania sedel v kuchyni a pomaly systematicky pil pivo a hodnotil si život. Prišiel som na to, že som dokázal tak akurát vecí, viac ako niektorí a menej ako ďalší iní. Lenže aj tak to bolo vlastne nič moja potreba sebarealizácie sa akosi nenaplnila. Do rána som utekal sám pred sebou, pretože už na začiatku som vedel, čo je zdrojom môjho prázdna a nepokoja. Constance bola v ťahu, Ona bola v ťahu, Nasťa bola v ťahu. Ostal som sám, veď ešte aj Maťa mi ukradla jeho priateľka (čo som mu zas prial). Ráno som konečne dospel k riešeniu mojej situácie, viem, že som to vedel aj večer a asi aj predtým ako som sa tu vôbec vrátil, ale pripustil som si to až ráno. Musel som späť do Moskvy, myšlienka na Nasťu ma ničila, bol som si už istý, že to práve s ňou mám dokončiť svoj život a že už žiadnu inú nechcem. Takže celý spotený som dobehol na letisko s malým batôžkom a požiadal o letenku do Moskvy a odletel som. Také jednoduché to bolo. Celú cestu som sa tešil ako uvidím Iľju a samozrejme hlavne ako uvidím Nasťu, dookola sa mi vracal ten obraz ako som ju prvýkrát videl, ako otvorila dvere a v romantickej nostalgii som uveril, že presne tak sa to stane aj teraz. Pristáli sme a ja som utekal na mne dobre známu ulicu a zastal som pred domom. Nasával som spomienky, až som pristúpil k dverám a uvedomil som si, že niečo tu nehrá, niečo nie je v poriadku. Nebol to vnútorný pocit, ale postreh, na záhrade sa povaľovali asi mesiac staré mŕtvoly sliepok, spoznával som ich. S veľkým strachom som zazvonil. Otvoril mi Iľja, pozrel sa na mňa a kdesi v očiach sa mu mihol úsmev a potom si vzdychol.

-No ahoj Sáša, kde si sa nám túlal?-, opýtal sa a pustil ma ďalej.
-Až v Paríži a dokonca som bol aj doma.-
-Ale, aj doma!-, usmial sa, -A keď si sa už dostal domov, tak ako to, že si sa vrátil.-
-Lebo som si zabudol zbaliť srdce a nechal som ho Nasťi v posteli.-

Zdvihol hlavu a pozrel mi priamo do očí (a že teda ten pohľad do očí zvládal excelentne)...nemusel nič hovoriť, no aj tak to povedal:

-Nasťa pred mesiacom umrela.-

Ticho trvalo celú večnosť, možno to bol tým, že čas naozaj stál a naozaj keď jedno oko samovoľne pozrelo na hodiny na stene, tak stáli. Po nejakom čase (nečase), som si začal uvedomovať, že ma pália slzy v očiach. Následne prišla triaška, mozog stále vypnutý, odmietal rozmýšľať a pripustiť realitu. Ani neviem ako a nohy sa samé pohli, vyniesli ma vonku, kde si to rozmysleli a vypovedali službu môjmu telu a to chúďa odkázané už len na gravitáciu sa zvalilo na zem, bol som tam kde som byť mal, medzi mŕtvymi sliepkami. Chvíľku zase nebolo nič a to doslovne, vybuchujúca supernova sa zastavila, len aby pozrela na tú úbohú ľudskú bytosť zmietajúcu sa na zemi, slimáky si vzali autobus, aby sa na to tiež pozreli, éterické bytosti nad oblakmi si vytrhali perie a rozškrabali oči do krvi. Kým som celý život chodil po svete a čo najviac rozsieval pozitívnu energiu, tak teraz som si ju bral späť aj s úrokmi a tá sa cela pálila v mojom vnútri, bez výsledku. Nasledujúci pocit boli črepiny skla, ktoré sa na mne začali taviť a prepaľovali sa telom až na dušu a následne až do zeme. Vzbĺkol som, plamene pohltili telo a hlava explodovala na milióny motýľov, ktoré okamžite v opare páľavy tleli na popol, ruky sa vzájomne polámali, aby malé kúsky kostí zhoreli rýchlejšie a nohy už dávno rezignovali a len odovzdane nechali plamene nech si z nich robia lízatko.

Ležal som tam bohvieako dlho a Iľja ma nechal, vedel, že to musím stráviť a tomu on nepomôže. A ako teda Nasťa umrela? Po mojom odchode sa chvíľku naprázdno predierala životom, to prázdno ju naplnilo a tak sa pokúsila prehlušiť ho drogami, no tie postupne jej zúfalstvo len prehĺbili a spôsobili, že jej bolo ešte horšie a tak ich brala stále viac a viac...až pred tým mesiacom zobrala poslednú dávku, našli ju policajti ako predávkovaná ležala na chodníku, bohužiaľ už bola mŕtva. Bol to posledný človek, od ktorého sa dá očakávať takýto koniec a hľa, predsa sa stalo, bola nevyspytateľná pre ľudské chápanie až do konca.

Ležal som na zemi, sily pomaličky ubudli...Ležal som na koberci, sily pomaličky ubudli... Ostala posledná možnosť ako bez veľkej veľkej pompy vybehnúť zo sveta. Stačí sa na chvíľočku uzemniť a tupo, chválabohu konečne bez myšlienok hľadieť (možno by sa viac hodilo „civieť") na prázdné modrasté nebo a nehybné oblaky tohto sveta... oceľovobetónové nebo vlastnej izby. Bolesť hlavy stále lezie celým telom.

Desať minút. Cigareta a ibalgin sú teraz perfektnými raňajkami. Dvadsať minút. Prázdno sa pomaly strašnou rýchlosťou vytráca a vyrastajú prvé myšlienky a pocity. Novorodenec v mŕtvolnej polohe sa kŕčovite pohol. Postavil som sa na nohy... k otvorenému oknu. Chvíľka žmurkania do Oskara, pohľad dolu a je mi zas všetko jasné, pamäť je vzkriesená. Vidím ju a... aj seba, sme spolu. Ona so smiechom uteká cez pole a ja za ňou, predstieram, že ju nechytím a ona, že újde. Dobieham ju a ona sa otočí a cez pohyb vlasov ukáže oči a krásny smiech, chytám ju a obaja v bozku padáme na posteľ, stmieva sa. Vracia sa z kúpeľne a moje tričko, ktoré už stihla rozťahať jej skĺzava a ostáva len na jednom ramene, bosými nohami sa mi prihovára. Rozprávame sa, opäť ma prekvapuje, vyjadruje sa lepšie ako ktokoľvek iný a z pier tejto višňovej farby to znie ako harfa... Zase bežíme cez pole, smeje sa a ja neviem prečo. Predstieram, že ju ešte vládzem chytiť a ona tiež, no nestíham a ona sa rozplýva v obilí...Zúfalstvo prerastá do filozofického masochizmu... Spomienky sa premieľajú s predstavami ako keks v ústnej dutine, kde sme boli a mali byť? Závoj jej vône sa rozplýva.

Márnica, ja a dym,
Carla Hamiltonová,
Rátať chvíle s ním,
Už za dávna bola,
Plakať s ním ako ona,
Nebolo by počuť,
Ani šum mora,
Koberec sa rozprestrel,
Prázdne oči,
V ktorej sú to veste?
Len rohožka?

 

- Koniec 1 . časti -

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?