Koberec 12 (časť 2. - Pred Kobercom 1)

Autor: Juraj Brenišin | 19.8.2013 o 12:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  68x

12. kapitola o ceste za cestou

Deň nula...jedna matka zažíva svoju malú súkromnú oslavu s dieťatkom, ktoré má sotva dve hodiny a tisne sa jej na prsia túžiace po teple nežného náručia. Túli sa k nej tým viac, že jeho otec momentálne trčí v továrni a celý tŕpne, či je jeho manželka v poriadku. Zvoní telefón a keď ho zavolá vedúci, že volajú z nemocnice, tak ho oblievajú vedra potu. Všetko je v poriadku a muž s výkrikom „Je to chlapec!" divoko vybieha medzi pásy stroja. Oslavujú v továrni až do skorého rána, kým sa aj samotný otec z nadmerného množstva alkoholu nepozvracia. Zatiaľ sa v inom okne tlačí trojročné dievčatko k starej mame a nechápe, že mamka z nemocnice donesie novú bábiku, ktorej má byť ona vzorom. Vraj je teraz už veľká slečna, no ale malá Tánička tomu nerozumie, veď je ešte len malou ockovou princezničkou a mamičkiným malým maznáčikom, nechce byť veľká, chce sa v noci hĺbiť paplónom medzi rodičmi, ktorý chudáci už doplácajú na nevedomosť dieťaťa a celý stôl sa už kýve od ich denno-nočných úletov.

Rok dva a pol...otca v továrni zachytil pás, potrhané väzy na ľavej ruke a nohe, krv je všade a jedna z kostí s nesmiernou zvedavosťou hľadí na svet okolo a nechápe, prečo sú tí robotníci navôkol tak hysterickí. Ešte viac nerozumie tomu lekárovi, ktorí ju nežne obmotáva aby ju o hodinu neskôr v nemocnici zafixoval na správnom mieste. Po dvoch týždňoch sa muž dozvedá, že už pracovať nebude a dostáva sa na invalidný dôchodok. Muž dva dni v nemocnici len preplače a plakať prestane až keď ho príde pozrieť manželka s dvoma deťmi, malý chlapček ešte nechápe vážnosť situácie, no bystré skoro šesť ročné dievčatko už chápe, že niečo nie je v poriadku a vidí, že ocko je nejaký smutný.

Rok dva a trištvrte...muž prvýkrát prichádza domov opitý a v zlej nálade. Manželka po hádke plače. O pár hodín ju manžel utešuje a ospravedlňuje sa, v bozkoch sa navzájom upokoja.

Rok osem...chlapec plače v izbe, cez poodchýlené dvere vidí ako sa otec s mamou hádajú a otec následne mame venuje facku, nie prvú a nie poslednú. Nerozumie tomu, prečo otec takto mame ubližuje, veď ju predsa ľúbi, veď to otcovia robia nie? Ľúbia mamy svojich detí. A aspoň to, čo zatiaľ videl, tak udiera sa iba niekto, koho radi nemáme. Po niekoľkominútovom fackaní chlapec vybieha z izby a chytá otca za ťažkú spracovanú dlaň, „Ocko, prestaň" precedí cez slzy. Otec len odvrkne nech mu dieťa dá pokoj a nech padá do izby, no chlapec vidí matkine slzy a otca sa rozhodne nepustiť. Mamine modré oči a jedno černejúce mu hovoria, aby otca poslúchol, že oni sa s otcom len tak hrajú, dieťa ale už nie je hlúpe, tak ako jeho sestra, aj on je bystrý a šikovný, teda otca nepustí. Ten mu vytrháva dlaň z rúčiek a s krikom dopadne tá dlaň naspäť, ale na malú zasoplenú tváričku, ktorá sa pod váhou ťažkej ruky zlomí aj s celým telo a s hlavykrútením dopadá na zem. Matka kričí a plače ešte viac, no tú rovnaká ruka umlčí. Je to prvýkrát, čo chlapček dostal od otca bitku a s ráno napuchnutým lícom si ju veľmi dobre zapamätá, mama mu vypisuje ospravedlnenku do školy s tým, že ostáva dva dni doma a že spadol vonku pri hre. Otec sa mu ospravedlňuje a kyslým alkoholovým dychom mu hovorí, že ako muži si to nechajú medzi sebou. Malý chlapec mu uverí, cíti sa ako silný muž, tak ako jeho otec, no obaja sú v skutočnosti strašne slabí. Žena manželovi odpúšťa, veď sa to stalo len raz, že udrel dieťa a inak je dobrý otec, a aj manžel ak nie je opitý. Dievča má šťastie, je na školskom výlete a tak nie je svedkom tejto rodinnej tragédie.

Rok pätnásť, skoro šestnásť...dievčatá kričia a plačú, chlapci nevedia, čo robiť. Triedny profesor zachováva rozvahu a volá sanitku pri čom hneď prikladá na ruky uteráky a snaží sa zastaviť alebo aspoň spomaliť prietok krvi, bojí sa, že sanitka nepríde načas, chlapec je inteligentný a žily si prerezal šikovne po dĺžke, tento školský výlet asi nebude mať pekný koniec. Niekoľko žiakov už volá rodičom nech po nich prídu. Chlapec už takmer nevníma.

Rok osemnásť...presne desať rokov po tejto udalosti je chlapec zatvorený v svojej izbe, je teda jeho a jeho sestry, no sestra je teraz na vysokej škole a domov už ani nechodí, bratovi občas pošle list a nejaké peniaze. Sedí na posteli a počúva hudbu, zatvára oči a vníma anglický text, Victim od UK Subs hučí. Je v inom svete, nič sa nedeje, svet stojí, prípadne sa len ladne vlečie bruchom po priestore a všetko je v poriadku. Hudba prestáva a skôr než preskočí na ďalšiu pieseň, tak chlapec vstáva a prepína opäť tú istú, je to jeho najobľúbenejšia. Opäť prichádza melodický hluk. Bohužiaľ ani ten neprehluší zvuky vznikajúcej hádky. Chlapec sa snaží to ignorovať hoci vie, kam to prerastie, tvári sa, že to nie je skutočné. Keď už aj cez hudbu počuje vzlyky nešťastnej matky, tak vstáva a hudbu vypína. Zhlboka sa nadýchne a otvorí dvere, prechádza do obývačky, kde je už bitka v plnom prúde, muž zareaguje až na druhú výzvu syna, aby prestal, otáča sa k chlapcovi s nepríčetným opitým pohľadom a okamžite je pri ňom a päsť drtí časť tváre pod okom, chlapec vzduchom prekoná vzdialenosť takmer dvoch metrov no nevzdáva sa. Vstáva a až po chvíľke agresie dospelého opilca to vzdáva a zvezie sa pri stene na zem, vníma zvyšok ako spomalený film, kým spadne jedna slza jeho matky, tak stíha narátať aj do dvesto, keď vidí, že ani ženská slza toho blbca nezastaví a ten len mláti a vrieska ďalej, tak neverí, že niekde na svete ešte ostal aspoň kúsok Boha alebo spravodlivosti. Spomína si ako mu mama s opuchnutými očami od celonočného plaču podáva desiatu do školy, ako niekedy v noci prichádza a hladká ho po hlave kým spí, teda aspoň ona si myslí, že spí, on je vždy hore a až mama odchádza, tak púšťa horkú vodu očí do vankúša, ako ho mama chytá za ruku v nemocnici a ako jediná na neho nekričí, počúva ho, hoci pravdu nepočuje, ako detsky šušľavo spieva, keď varí obed. Ten muž, ktorý ju bije je jej milovaný manžel a jeho otec, teda chlapec nevie ako si vyložiť slovo otec, pretože ten hajzel mu je úplne cudzí. Nerozumie tomu, čo ten muž kričí, pretože všetko je nejaké podivné, čas sa naozaj spomalil, aby si telo aj vôľa oddýchli. Cíti ako mu zovrie krv v žilách, teplo, plivé teplo sa rozlieha celým telom, mozog zoviera ľaďový chlad a zreničky sa zúžia. Rozum sa vyčistí aby sa náhle zatemnil, prichádza elektrický výboj šíriaci sa kosťami, telo sa postaví, svaly sa napínajú a šľachy sa pripravia, mama sa zľakne a muž sa otáča s výkrikom, či mu ešte nestačilo. Chlapec sa smeje, otca to vyprovokuje a rozbehne sa k chlapcovi, zaženie sa raz, druhý raz, no chlapec sa uhne a uhne sa aj druhýkrát, pri nasledujúcom útoku zachytí predlaktie svojho tvorcu, pohne telom do strany a ruku potiahne, mužová ruka naráža do steny a zápästie sa vzdáva a s pukaním sa rozmnožuje. Chlapec sa teraz už len usmieva a s chladnokrvnosťou vraha zovrie vlasy zmäteného muža a hlavu mu vráža do steny. Muž sa so stredným otrasom mozgu a zlomeným zápästím zvezie k zemi. Syn prestáva. Uvedomuje si, že mama prestala plakať a otec mlčí v ťažkom ochromení a ohromení. Takto tam všetci nehybne ostávajú na svojich políčkach šachovnice desať minút. Mama začína s hysterickým krikom, ktorý preruší otec pomalými slovami „Vypadni z môjho domu!", chlapec sa zarazene otáča na matku a tá so slzami v očiach prikývne „Áno, odíď.". Syn neverí vlastným očiam, no keď požiadá o zopakovanie, tak sa dozvie len to isté, mama prechádza k dverám a otvára ich dokorán, až príliš svojho manžela napriek všetkému miluje. Chlapec si pozbiera pár kníh a šiat do ruksaku, vezme aj listy od sestry a peniaze. V dverách dá mame bozk na líce, zasmeje sa otcovi a odchádza. Na schodoch sa mu kolená už neznesiteľne trasú, vonku pred bytovkou sa posadí na obrubník. S roztrasenými rukami si nevie ani zapáliť a upokojiť sa, presedí tam takto dve hodiny.

Ten istý deň, po tom, čo som spamätal, som nazbieral trošku sily a rozmýšľal som kam ísť. Babka je už pár rokov mŕtva, tá by ma bola prichýlila, v meste sa mi už naozaj ostávať nechce, kašlem na to, potrebujem odísť preč. Nechcem už otca vidieť a z mamky som sa ešte nespamätal, ako s tým idiotom môže ostať? Nemá sebaúctu? Týrané ženy, čo je to s vami? Povedal som si, že odídem do Moskvy. Takže som sa ďalšiu hodinku pomalým krokom dostal k výpadovke a dal som sa na stopovanie. Milé, že málokto človeka vezme, no našťastie sa stále niekto nájde, teda našiel sa až vtedy, keď som už stratil pojem o čase.

-Kam ideš mladý?-
-Do Moskvy ak môžem.-
-Máš šťastný deň, práve tam sa vraciam zo služobky. Naskoč si.-, tak som neváhal a nastúpil, chvíľku sme mlčali a potom sa na mňa zahľadel.
-Utekáš z domu alebo si feťák?-, usmial sa.
-No...vyhodili ma z domu.-
-Blbé, ale neboj, život ti občas aj na ružiach ustelie. Ináč som Michail.-
-Teší ma, Iľja.-

Smer Moskva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?