Koberec 13 (časť 2. - Pred Kobercom 2)

Autor: Juraj Brenišin | 20.8.2013 o 13:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  63x

13. kapitola o ceste za cestou

Poviem vám, že tento Michail bol veľmi zaujímavý človek, narodil sa presvedčenému stalinistovi a jeho manželke, ktorá s ním vždy a vo všetko súhlasila (aj keď nesúhlasila). Keď Michail odchádzal z domu, tak otcovi povedal, že si zakladá súkromnú firmu a že až ho omrzí ten Stalin, tak nech sa obráti na Hitlera, otec na neho kričal a mama mlčky súhlasila. Lenže paradoxne bol Michail ideálnym synom takmer akýchkoľvek rodičov, vyštudoval dve vysoké školy, pričom druhú si už platil sám, z ničoho si vybudoval firmu, nič veľké, ale dosť na to, aby mu to vynášalo na veľmi slušný život, luxusný byt v Moskve a na to, aby sa jeho extravagancia mohla nespútane šinúť svetom. Teraz mal tridsaťjeden rokov, rozmýšľal o ďalšej vysokej škole a hoci sa ženy o neho doslova bili, tak si užíval zatiaľ len samú nezáväznosť, tvrdil, že sa chce o ženu starať, nie aby sa ona starala o neho, ale zatiaľ je ešte dieťa a materinský cit jeho partnerky by bol viac na mieste ako ten erotický, čo ho priam urážalo. Momentálne ma viezol do Moskvy a bol naozaj neskutočne zábavný, myslel som si, že som sa zbláznil už úplne, ale to by vedľa mňa nemohol sedieť tento chlapík vedľa ktorého som bol poslednou najznudenejšou babičkou, ktorá je sama doma a nielen doma, ale aj na svete, deti na ňu kašlú a z malého dôchodku jej nestačí ani na televízor, tak len doma pozerá do stropu (všetky kamarátky sú už po smrti), je normálna, šedivá a nezaujímavá, no Michail bol presný opak a zároveň, čomu som naozaj nerozumel, bol ako každý druhý podnikateľ na svete, len namiesto kravaty vždy nosil motýlika (ak vôbec). 

-No Iľja, už viem, že ideš do Moskvy, ale kam presne?- 
-Hehe, pod most, ja neviem...- 
-Prejdi sa po námestí, tam zistíš kam máš ísť.- 
-To si už aj veštec?-, už som si mohol dovoliť aj takúto poznámku. 
-Samozrejme, nemáš niekedy pocit, že si všetko?- 
-Hmm, skôr som zvykol mať pocit, že som nič...- 
-Prosím ťa, veď to je to isté.- 
-Všetko a nič?- 
-Presne, veď sú to dve veci rovnakej podstaty.- 
-No ale dve, dve rodielné.- 
-Tak sa ťa spýtam takto, koľko je 3,5 po zaokrúhlení?- 
-No štyri.- 
-Správne a koľko je 4,5 po zaokrúhlení?- 
-Päť?- 
-No ono je to tiež štyri...- 
-Bullshit, nula celá päť ide vždy nahor.- 
-No to je v nepresnej matematike, pozri, 3,5 a 4,5 a 5,5 a 6,5 je 20, ak zaokrúhlime tak, ako to poznáš, tak je to 4, 5, 6, 7 čo je 22, ak to zaokrúhliš podľa druhého princípu, tak je to 4, 4, 6, 6 a to je 20, presnejšie.-, žmurkol na mňa bez toho, aby som rozumel kam tým mieri. 
-Dobre, ale ako môže byť všetko a nič to isté?- 
-Jednoducho, všimol si si, že extrémy sa stretnú v jednom bode? A tak je nič po zaokrúhlení niečo a všetko tak isto.-, ceril zuby do svitania, -A okrem toho, ak máš všetko, tak máš vlastne čo? Nič. Nič viac už mať nemôžeš, potenciálne si vymazal všetky veci. Ale ak nič nemáš, tak stále môžeš mať všetko, tieto veci v sebe ukrývajú druhú. Deň noc, život smrť, všetko nič.- 
-Zapálim si.-, zasmial som sa na jeho teóriu. On len s rovnakým úsmevom stiahol okienko na mojej strane a podal mi zapaľovač. 
-Iľja?- 
-Áno?- 
-Vieš kam v Moskve pôjdeš? Ku mne. A až ťa to tam nebude baviť, alebo mňa, tak si zass každý pôjde vlastnou cestou.- 
-Nič lepšie na práci nemám, ruku na to.- 
-Všetko lepšie na práci nemáš!- 

A tak bolo, nasťahoval som sa k nemu. Nezavadzali sme si, čo môže byť spôsobené tým, že do jeho bytu by sa vošla aj cigánska rodinka slonov. Prvé, čo som tam robil, bolo to, že som nerobil nič, celý deň som len sedel na terase a užíval si jemný šum mesta a celkové ticho a pokoj. Len tak sa poflakovať po byte bolo pre mňa asi konečne zaslúžením relaxom. Michail zas na pár dní odišiel, nechal mi peniaze, po prvé ich mal až priveľa a po druhé si niečím podobným prešiel, takže sa tváril solidárne. Takto som strávil asi týždeň a pol o samote, po týždni som sa už nudil a oddýchnutý som bol až príliš, takže som vyrazil do ulíc. Prázdne som sa prechádzal po meste, nikoho som nepoznal a takisto som vôbec nevedel kam mám ísť. Až som nakoniec pred nejakou putikou objavil kruhový pútač, tak som si ho začal prezerať, že čo sa vlastne v Moskve deje a predstavte si, hneď som objavil nejakú domácu punkovicu, zajtra večer, skvelé, koniec nudy, začína život. 

Večer ešte malý relax na balkóne, rád tu len tak stojím a pozerám na svet, vlastne neregistrujem nič konkrétne, ale ten skvelý pocit ničoho. Ešte, že dnešné božstvá mali pre mňa prichystané prekvapenia, inak je možné, že by som bol v tejto letargii zotrval po zvyšok môjho života, jemný vánok príjemného chládku mi hladkal tvár ako slimák asfalt v svojom márnom snažení, dúfal som, že skameniem a budem tu stáť naveky, nie len do smrti. Ale deti, ktoré zabehli za roh bytovky mi nedali pokoja, keďže o chvíľku mi poslali z toho neznáma malý pozdrav. Život plynie a svet si ani nevšimne najkrajšie veci aké vôbec môžu byť, hoci obyčajné maličkosti, ale predsa tie najdôležitejšie, ako púpavy na lúke, ktorá mala ostať neposiata žltou až po apokalypsu, ale predsa tam tie malé tvrdohlavé žlté hlavičky otrčia kukuč. Prišli bublinky. Svet, vzduch, smrť, človek, nikto z nich sa ani nepohol, no tieto bublinky z bublifuku anarchisticky prenikali mojim zorným poľom a nestarali sa o nič, len si leteli. Prečo sme to my ľudia nikdy nedokázali? A pritom to prinieslo toľko krásy do obyčajnosti existencie, prečo sme to my ľudia nemohli nikdy urobiť? Také jednoduché, na úsmeve sa niesť svetom a tak ako bublinka praská na milión menších, tak ten jeden úsmev by praskol na milión pousmiatí a ako to poznáme, tak pousmiatie plodí zase samotný úsmev a z úsmevu sa zrodí aj smiech a zo smiechu príde šťastie. Aké jednoduché, len kto nás vyfúkne z toho ohromného bublifuku? Ani som si nevšimol ako sa zotmelo, vidíte to, je to už aj v praxi, maličkosť zastaví jeden život a zmení ho, tak prečo toľká neochota? 

Nasledujúci deň som presockáril na byte, skutočne som nič nerobil, nikam nešiel. Strava bola konzervová a slabá, nič sa mi nechcelo a tak som energiu šetril na večer. Takmer to nevyšlo, pretože ani hodinu pred koncertom sa mi nechcel ani vstať z gauča a ísť niekam, nepochopiteľná únava, telo zrádzalo majiteľa a ten proti tomu nevedel bojovať, našťastie o dvadsať minút sa to podarilo a bitka vybojovaná, záchod, kúpeľná, kuchyňa, izba, obliecť sa a šiel som, do neznáma medzi neznámych, ale tešil som sa ako malé dieťa na lízatko, proste to bola výzva a vzhľadom na prázdnotu posledných dní bola aj výzva dokonalým spestrením. Cesta mestom je už plná ignorácie, ľudia sa nestíhajú diviť tomu čudne oblečenému otrhanému chalanovi, no je mi to jedno, nech si žijú svoje a ja budem svoje, fuck you. Až konečne to prichádza, podnik v uličke, ale uličku už ani nevidno, čierné otrhané veci sa bijú s pestrofarenými čírami a fľašami podivného alkoholu. Veselosť a energia pulzujú do priestoru, cítim ako si moja upírska časť z toho berie svoju daň a zároveň neostávam pozadu a s ohromným rozptylom posielam svoju energiu do davu. Ani neviem ako a dostávam sa do krúžku, niekto mi vrazil do rúk fľašu s úsmevom a slovami „Daj si s nami, vidím, že si nejaký nesvoj.". Rodina. Som doma. Zapájam sa do rozhovorov, no prichádzam na to, že títo ľudia si vymieňajú zážitky, ktorým ja rozumieť nemôžem, pretože som ich s nimi neprežil. Myseľ to dlho nevydrží a podporená etanolom inšinktívne vyhľadáva spoločnosť, v ktorej nájde porozumenie a uteká medzi hviezdami úpadku a ulice, až naráža na skupinku, okolo ktorej je nejakým spôsobom väčší priestor, jedine tu sa preberá vážnejšia téma (možno ani nie tak vážnejšia ako všeobecnejšia), tak sa pridávam, dostávam víno a zapájam sa. Téma je zaujímavá, títo ľudia nadávajú na systém a svet, no berú to akosi vážnejšie. Chalan sa na mňa otáča. 

-Ako sa voláš?- 
-Iľja, teší ma.- 
-Ja som Alex, toto je Dimitri, toto Máša, -, na tom dievčati a jej nesmelom úsmeve okamžite nechávam celý môj pohľad, až kým neukáže na druhé dievča, ktoré je stelesnením filozofického pojmu krásy, viac menej tam celý čas len stojí a usmieva sa, úsmev, ktorý vraždí a páli oči svojou dokonalosťou, zaráža ma, že keď to dievča nie čo povie, tak je to striktne k veci a vlastne najviac súhlasím s ňou a s Alexom, pôsobia ako vodcovia malej skupiny, -, a toto je Nasťa.- 

Až sa z toho spamätám, tak nás dav vtiahne do vnútra, ochrankári nemajú šancu nás zastaviť, masa punkáčov sa rúti ako tsunami. Alex mi s úsmevom kúpi pivo, čo mu ja o čosi neskôr vrátim, momentálne mám vďaka Michailovi peňazí dosť, takže nemám dôvod nepozvať nových známych a navyše podľa môjho gusta. Čosi s Alexom, Nasťou a Mášou ešte pijeme (Dimitri je na záchode a zvracia) a posledné dve veci, ktoré si pamätám, prvá je ponuka, či sa s nimi nedám na squat v nejakom dome na kraji druhej štvrte a tá druhá je už len divoké pogo, v ktorom ma niekto zdvihá na nohy. Svet sa začína krútiť naopak.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?