Koberec 14 (časť 2. - Pred Kobercom 3)

Autor: Juraj Brenišin | 21.8.2013 o 13:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  74x

14. kapitola o ceste za cestou

Ešte nie je ráno, život pokračuje v zbesilom sadizme bez ohľadu na akúkoľvek existenciu a už úplne mimo, čo sa týka tej ľudskej. Neviem kto ma tu doniesol, ale každopádne sa spamätávam pred vchodom do bytovky, sám na sebe zisťujem, že tu nemám čo robiť a najradšej by som šiel spať a celý svet by bol toho istého názoru, lenže moja duša vznáša neúmerne nesprávny protest a tak si sadám do vedľajšieho vchodu, celý život mi je ukradnutý, nech volajú políciu, nech ma niekto zmláti, je mi to jedno. A vlastne si najviac pýtam to, aby ma tu niekto ubil k smrti, on bude spokojný aj s celou partiou a mne to nijak extrémne nevadí, dokonca je to mojim želaním. No nikto sa nestará, nikto nie je ochotný naplniť moje priania, nikto sa nestará... Takže si sedím, po pár minútach hľadania nachádzam aj balík s cigaretami, teda je to balík s cigaretou, viac tam nie je, moje zdravie je zachránené, už len jedna cigareta ostala, no pôžitok z nej uteká krížom cez ďalšie chvíle, až kým nenájdem zapaľovač a neupálim ju, ona však vrcholne zmierená so svojim osudom, horí ako akýkoľvek stroskotaný raketoplán, horí nocou a tichom, nič viac, nič menej, len horí. Dym pomaly míňa moje ústa, je mi zle a každým nádychom mi je ešte horšie, ale je mi to fuk, teraz mi je jedno čokoľvek, stále čakám, že ma tu vyzdvihne Smrť alebo nejaká romantická láska, no ani jedná možnosť z toho sa nedeje, proste len ja a klinec do rakvy... Krv vzbúrene prúdi tepnami a cestami systému tela, veď vlastne sa nič nedeje, to len jed tu prúdi s nimi a ja ochotne dodávam ďalší, sme len chorí samovrahovia na diaľnici, po ktorej iba občas prejde auto? Prečo tá cigareta nekončí?

Prebúdzam sa nachladený, ani to slnko nepomáha, telo ho ignoruje, pomaly sa pozviecham na nohy a s veľmi zlým pocitom v žalúdku sa vraciam do bytu. Pomaly si triedim myšlienky, po chvíľke smiešných útržkov večera si spomínam na to dievča, akože sa to volala? Nasťa? Spomínam si aj na Alexa, viem, že to bol dosť rozumný človek, vlastne on s Nasťou boli tí dvaja, kvôli ktorým ten večer stál za to, hoci to druhé dievča, myslím, že Máša, sa snažila zapojiť, ale nejak nestihala, hoci z nej naozaj niečo zaujímavé vyžarovalo a toho druhého chlapca si ani poriadne nepamätám, viem len, že sa zriadil ukážkovo. Zistil som, že na nich vlastne nemám žiaden kontakt, takže musím čakať do najbližšieho koncertu alebo jednoducho len na náhodu. Dva dni som sa z tohto koncertu liečil, ale samozrejme neľutujem ani sekundu. Návrat do života si predsa len vždy vezme nejakú tú daň.

Michail sa vrátil a tu začala veľmi zaujímavá etapa môjho života, ktorú vlastne odštartoval on a jeho podivná povaha. Totiž ak nebol na služobnej ceste, tak sa v práci zdržiaval minimálne a väčšinou sa len tak bezcieľne váľal po byte, mal niekoľko dňové obdobia, keď nerobil naozaj nič a ani rozprávať sa s ním nedalo, ale na druhú stranu to striedali priam manické stavy, keď musel všetko, v tomto sme si rozumeli, on vyzeral ako už po prechode bránou šialenstva a ja som cítil, že už pootváram tie dvere, svet nám dával podivne zmysel, hoci sme žiaden zmysel nevideli.

-Myslíš, že Boh mal nejaký zámer?-
-Ja ti neviem Míša, podľa mňa Boh nie je. Veď vieš.-
-Nechápeš, nie ten Boh, ale ten boh v nás, naša duša...neviem to vyjadriť.-
-Myslíš, či máme my sami so sebou nejaký zámer?-
-Presne tak. Iľja, máš so sebou nejaký zámer?-
-Hmm...ja vlastne neviem, čo je to mať nejaký zámer?-, odkladal som odpoveď, pretože nad týmto som sa ešte asi nestihol zamyslieť.
-Ja neviem, ja chcem asi umrieť...-, dal si záležať na odmlke,-...teda, chápeš? Prežiť život a umrieť. Je možné mať vôbec iný zámer?-
-Ja naozaj netuším, prestal som asi práve rozumieť tomu slovu...zámer...-, aj slnko mi odmietalo poradiť.
-Aká veľkosť pŕs je najlepšia?-
-Čože?-, zasmial som sa.
-No veď vieš, aká je veľkosť, tá správna?-, pozrel na mňa a odpil si z pohára, -A prosím, nevyhováraj sa, že dôležitý je tvar a pevnosť a podobne, to už máme zarátané, ale veľkosť?-
-U priemernej ženy?-
-No samozrejme...-
-Hmm...dvojky.-, sled obrázkov v mojej hlave by pobúril nejednu feministku.
-Nudím sa...-, tu už prichádzal zlomový bod.
-Tak niečo vymysli.-
-Dobre, mám jednu hru, ale nikto ju so mnou nechce hrať. No mám pocit, že ty si ten správny blázon.-
-No davaj Míša!-

Pointa hry bola naozaj jednoduchá, bolo to proste len blbnutie, kým policajti strážili poriadok, tak my sme sa hrali na strážcov neporiadku, snažili sme zabaviť sa netradičným spôsobom, pripomínam, že Michail bol podnikateľ po tridsiatke (musím sa smiať). Takže prvá výzva, Michail si ju vymyslel sám, aby mi to predviedol, takže na námestí si vyhliadol babičku, ktorá kráčala o paličke, on k nej prišiel, podal jej plyšového medvedíka so srdiečkom „I love you", z tej strany, kde mala paličku, položil vankúš a paličku jej podkopol, vychutnal si pohľad ako s žuchnutím mäkko babka dopadla a zdrhol. Takmer som sa vtedy naozaj počúral od smiechu, ľudia navôkol boli tak šokovaní, že nič neboli schopní urobiť, čo teda bola vec, na ktorú sme sa zvykli spoliehať. Ďalšia výzva šla na mňa, začínali sme zľahka, takže som len pätnásť minút (priemerný čas dojazdu policajtov) ležal uprostred námestia v plienkách a s cumlíkom, samozrejme nasledoval útek, prvýkrát ma naháňali moskovskí policajti, ušiel som. Takto to nasledovalo niekoľko týždňov, vždy sme to nahrádzali väčšími a väčšími blbosťami, až prišla tá posledná, výzvu vymyslel Míša, šli sme si smerom z námestia a oproti nám kráčal párik, muž bol dosť silnej stavby a žena zas bola nádherná mladá slečna, svaly muža k nej až vyslovene nepasovali. Míša do mňa drgol.

-Iľja, prichádza tvoj čas.-, už som vedel, že niečo vymyslel, vždy sme začínali touto vetou.
-No, aká je výzva.-
-Vidíš ten párik?-
-No, čo s nimi? Čo mám po nich hodiť alebo čo mám urobiť?-, zahľadel sa mi do oči a odhalil svoj plán.
-Nič nemáš hádzať, je to jednoduchšie,-, uškrnul sa od ucha k uchu,- pribehneš k nim, pobozkáš tú ženu a utečieš.-, škeril sa ďalej.
-Zbláznil si sa? Veď ma ten chlapík zabije!-
-Ale čosi, bude v šoku, újdeš. A snáď nechceš vzdať výzvu.-, pravda bola, že sme zatiaľ všetky výzvy naplnili.
-Ach...dobre. Idem do toho.-

Nadýchol som sa a dal som sa do behu, podľa plánu som pribehol k páru, ospravedlnil som sa, ženu chytil a pobozkal, dal som si záležať, aby to bol riadny francuzák (nech Míša nevyskakuje) a dal som sa na útek. Nemýlil sa, muž bol v ťažkom šoku a kým si uvedomil, čo sa stalo, tak som už bol na pár metrov vzdialený. Bohužiaľ som si nedal pozor a potkol som sa, spravil som nádherný kotrmelec po chodníku a s rozkročenými nohami som sa otrasený posadil. Obzrel som sa, chlapík sa už spamätal a bol odo mňa sotva na tri metre. Skúsil som prekonať otras a vyskočil som na nohy, to ma už ale schmatol za rameno, obzrel som sa a zbadal som druhú ruku ako mieri na moju tvár, otočil som sa a uhol sa, vzápätí som podskočil, pretože prejavil snahu o potknutie ma. Uvedomil som si, že ako náhle ma trafí, tak som pekne v háji, ale zároveň som si všimol, že som o dosť rýchlejší, do krvi sa mi napumpoval adrenalín a začal som sa sústrediť, pár úderom som sa ešte vyhol, kým som si bol dostatočne istý jeho pohybmi, takže keď sa znovu zahnal, tak som sa tesne vyhol. Skĺzol som mu popod ruku až za neho a z celej sily som sa smerom dozadu zahnal lakťom. Pocítil som ako sa lakeť stretol s jeho krčnými stavcami, okamžite som sa otočil a z celej sily som mu vrazil svoje chodidlo do zadnej strany kolena, padol na kolená ako podťatý, na to som sa okolo neho otočil a päsťou ho trafil priamo medzi oči, teraz padol na zem už celý. Míša ku mne dobehol s vypleštenými očami. Chvíľku na mňa hľadel, potom ma schmatol za ramená a ťahal preč, až po prebehnutí niekoľkých ulíc sme sa zadýchaní zastavili, Míša na mňa stále divne civel a až po cigarete konečne prehovoril.

-Toto bola naj vec, akú som kedy videl.-
-A aj najhlúpejšia.-
-Fantastická! A tá bitka.-
-No nechcel som dostať cez ksicht.-

Zahľadel sa na mňa, usmial sa a povedal:
-Čo by si povedal na to, že by som ťa prihlásil do ringu? Súboje načierno.-

Krútenie sveta sa už úplne zbláznilo a svet sa odtrhol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?