Koberec 15 (časť 2. - Pred Kobercom 4)

Autor: Juraj Brenišin | 24.8.2013 o 16:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  62x

15. kapitola o ceste za cestou

Takto prišla moja oslava devätnástich narodenín, predzvesť nepochopiteľného sa už plynule šírila vzduchom, škoda, že môj nos bol parádne upchatý zvláštnym opojením nového. Hoci bol k dispozícii jeden dom a jeden skutočne veľký byt, tak som sa rozhodol, že sa oslava bude konať pod šírim nebom (záložný plán bol most, lepšie povedané pod mostom). Prišli všetci pozvaní a dokonca aj pár navyše, ale tých som veľmi nemal šancu registrovať, keďže to boli len niekoho priatelia, ktorí sa tu prišli len výdatne opiť. Každopádne, prišiel Michail (respektíve, išiel so mnou), Nasťa, Máša, Alex a Dimitri. Začali sme v zašitej časti parku. Najskôr pár zdvorilostných gratulácií („zdvorilých" si tu netreba zamieňať so „slušnými") a keď dobehli aj posledné prívesky, tak sa párty rozbehla v plnom prúde. Klasicky sme si najskôr pootvárali pivá, okrem dvoch dievčat, ktoré si načali fľašu vína, a rozohrievali diskusiu o ničom, o nejakých zaujímavých príbehoch, o nejakých alkoholických záťahoch, povedzme, že o živote všeobecne, hoci na osobnejšie rozhovory bol vyhradený čas značne pokročilý, takže tých sme sa ešte zdržali. Najsmiešnejší mi tam prišiel Michail, pomerne elegantne a draho oblečený tam pri nás sedel na trávniku, medzi násťročnými punkáčmi a anarachistami, obdivuhodné ale bolo, že mu to vôbec nerobilo problém a dokonca sa veľmi dobre aj zapájal, pochopil som, že to vôbec nie je cvok, ako by si človek mohol myslieť, práve naopak, bol úplne príčetný, len otvorený svetu asi v každej jeho podobe, vždy našiel nejakú vlastnú aplikovateľnú verziu pre realitu, v ktorej vedel existovať. Dokonca aj keď sa otvorili lacné fľaše, tak nemal problém s nami piť, samozrejme potom vybral nejakú fajnovku, s ktorou sme zas nemali problém my. Večer chytal nádych šialeného kolotoča a vlastne ani neviem presne ako, ale zrazu sme tancovali a spievali, odkiaľ ten niekto vytiahol gitaru, to mi bolo ešte väčšou záhadou. 

Spamätal som sa ako sedím na lavičke s Alexom pozorujúc celú tú radosť, ktorú tí ľudia zo seba v tom pohybe a zvuku vydávali. My dvaja sme oddychovali a podávali si do polovice vypitú fľašu bohviečoho (isté je len to, že sa t nedalo piť, bez zapíjania kolou, ktorá bola s nami). Uprostred toho tanca som zbadal dievča, boky sa jej vlnili v rytme vlasov a vôňa zvládala doplávať až k môjmu nosu, moje vnímanie mi doprialo ilúziu, že všetci navôkol zhasli a hudba sa stíšila, len to jedno dievča tam žiarilo a zvŕtalo sa, otočila sa a úsmev na jej tvári mi prezradil, že sa už poznáme, bolo mi to jasné, srdce si začalo na protest proti tomu, že by malo búchať pre niekoho iného, tvrdo poskakovať v mojej hrudi. Konečne sa moje vedomie spamätalo, už nejaký ten mesiac som vo svojom vnútri naháňal toto dievča, len som nemal ani najmenšieho tušenia, že kto by to reálne mohol byť. Jej tvár sa mi vždy ukazovala za podivným závojom hmly, takže vždy keď som už skoro mal finálnu podobu, tak závoj tomu dokonale zabránil. Samozrejme (pre niekoho je to možno mimo chápanie), bez toho aby som bol hocijako psychický chorý, som tú dievčinu v mojej hlave miloval naozaj plnou láskou, láskou takou veľkou akej som mohol byť schopný. A hľa, tu ,večer na lavičke v parku medzi ožranmi sveta, som mal tú jedinečnú možnosť ju spoznať a zhliadnuť jej tvár. Malé zázraky sa dejú každému. 

Ako som povedal „Malé zázraky sa dejú každému.", lenže sú iba malé, veľké si človek už musí trpezlivo vydupkať, inak to teda nebolo ani v mojom prípade. Zlomyselník najväčší na nebesiach na nás spustil sprchu nevídaných rozmerov. Búrka sa strhla skutočne v jednom jedinom okamihu, kým sme si to poloopitými mozočkami uvedomili, tak sme už boli mokrí od uší, po nohy, ba ešte nižšie. Nastal ohromný ľudský šum, pozbierali sa všetky vecí a vydali sme sa na ohromný maratónsky beh pod most. No asi v tretine cesty som spomalil, niežeby som nevládal, kondičku mám dobrú, a kráčal vychádzkovým tempom. 

Videl som ako ľudia predo mnou mizli v kvapkách dažďa, no ja som nemal pocit, že by som mal utekať, prišlo mi to neprirodzené, prijímal som vodu celým svojím telom, dokonca až celou svojou dušou, vedomie mi kolísalo, až kým sa nerozbehlo do oblakov a nevyobjímalo ich, potom sa prebehlo pomedzi kvapky a vrátilo sa do mokrého tela, už bolo možné ma žmýkať (síce som teda presvedčený, že so správnym prístupom je možné žmýkať aj suchého človeka). Pred sebou som videl už len siluety priateľov a aj tie už začínali splývať s temnotou večera, nechápal som kam tak utekajú, kam sa ženú? To ľudia nič iné ako utekať ani nevedia? Všade sa treba ponáhľať, pod strechu aj keď sme už úplne mokrí, namiesto toho, aby sme si chvíľku dažďa vychutnali... treba sa rýchlo opiť, namiesto toho, aby sme si chvíľku s priateľmi naozaj užili... treba sa rýchlo zamestnať, namiesto toho, aby sme si užili chvíľku slobody... treba rýchlo dospieť, namiesto toho, aby sme do sýtosti s detským úsmevom štuchali dážďovku do bruška... treba si rýchlo nájsť nejaký vzťah, nejakú lásku, nie aby sme si ešte do sýtosti užili nezaťaženého ducha, napríklad dnes som rozmýšľal, prečo už maličké dievčatá snívajú o princovi na bielom koni? Prečo už tak skoro, prečo tak rýchlo? Veď ani nevedia čo to vlastne záhadné slovíčko „láska" ukrýva. Smiešne alebo smutné skôr? Treba sa nám ponáhľať ešte aj do hrobu, musíme sa prepchávať cholesterolom, tukmi, aby to naše telo otrávené vzdalo skôr, veď treba, treba rýchlo. Dokonca do seba ešte aj pedantne dávkujeme jedy, cigarety, alkohol, prečo? Prečo to všetko? Nemám nič proti tomu, aby sa človek napríklad opil, ale prečo nemôže len raz za čas? Kde sa stratil náš zmysel pre normálnu akurátnosť. Naládujte sa hranolkami, cheesburgermi, steakmi, ale takisto si doprajte aj mrkvu, aj šalát. Pokojne do seba nalejte dva litre vodky, ale takisto aj dva týždne pite čistú vodu. Pokojne sa nechávajte očkovať, pchajte do seba lieky, choďte k terapeutom, ale rovnako aj zmoknite raz za čas, rovnako sa snažte chorobu vychodiť len s teplým čajom a rovnako sa raz za dva týždne alebo mesiac posaďte do miestnosti, v ktorej ste sám a usporiadajte si myšlienky, klamte sa a rovnako si doprajte aj pravdy, pobite sa občas, ale bojujte za celosvetový mier. Môže sa zdať, že si to všetko odporuje, ale vôbec, ani najmenej, len musíte nájsť správnu mieru a doprajte si pokoj, urobte si pre seba čas a aj pre akékoľvek obyčajnosti, všimli ste si, že pokojní ľudia, ktorí sa neponáhľajú, sa dožívajú vyššieho veku? Tak spomaľte tempo a spomalí ho aj váš život, veď smrť si na nás všetkých aj tak počká a samozrejme, keď sme už pri tej miere, tak žite aj primerane dlho, zbytočne si to zas nepredĺžujte. Všetky svetové možnosti sú predsa pre človeka, len či je aj človek pre ne, to už je ťažko povedať, akosi si ich nevie správne povyberať... koniec naivno morálneho kázania... len som sa asi zbláznil. 

-Iľja! Kde si?!-, začali sa rozliehať kriky oslávencov, skutočne asi oslavovali viac ako ja samotný. 
-Iľja! Iľjaaaa!!-, na to sa už nedalo neodpovedať. 
-Veď už idem!- 
-Bež, veď zmokneš!-, nespomenul som, že mokrý už som totálne?! 
-Pokojne! Rád sa prechádzam v daždi!- 
-Ty kretén, veď prechladneš!- 
-Ale čoby, to vy prechladnete, veď ste tiež mokrí!- 

Z upršanej tmy sa vynorila silueta, kým som ju ešte nevedel dobre rozoznať, tak som si naozaj myslel, že ide o nejaký druh fatamorgány a zdá sa mi, že sa vidím v zrkadle. Postava si vykračovala pomaličky a pokojne, očividne si užívala dážď. Keď vystúpila z hmly, tak opäť jasne žiarila a musela ma zahanbiť tým, že sa vo mne ozval pokrytecký džentlmen a okamžite som jej na plecia zavesil svoju bundu. 

-Veď ti bude zima.-, usmial som sa na ňu. 
-Podľa mňa mi zima nebude!-, vyhŕklo mi zázračné dievčatko do tváre. 
-Ty sa vieš samozahriať?- 
-Samo nie, vždy treba nejaký zdroj.-, vycerila úchvatný chrup a pobozkala ma. 

Svetu sa zakrútila hlava a zakopol, obaja sme padli do mokrej trávy a priamo na mieste sme popustili uzdu dvom zverom, ktoré už nedočkavo brechali pod povrchom našej kože. Krvilačne sa do seba zahryzli. Život si s nepredstieraným záujmom stiahol slučku z krku a zostúpil zo stolíka a to priamo do nás, nebyť rozmočenej pôdy, tak určite by nás zhĺtla zem samotná pri tom, ako by sa chcela na týchto dvoch bláznivých milencov pozrieť. Samozrejme existujú aj tienisté stránky takejto úžasnej romantiky, hoci aj také bahno, ktoré pri daždi vzniká. Môžem odprisahať, že sa mi dostalo všade a chvíľkami brzdilo vášeň svojimi chlípnymi, slizkými a studenými rukami, ktorými blúdilo po našej pokožke, ešteže na samotnom konci sa voda zľutovala a dostali sme sprchu zadarmo. Vhupli sme späť do šiat a prebehli pod most, keďže účastníci tohto zájazdu pochopili, čo sa bude diať, na nás nečakali a oslavovali ďalej. 

Michail čoskoro zhodnotil, že nie je veľmi vhodné, aby parta opitých polobezdomovcov skončila ťažko podchladená, takže sme utekali k nemu, tentokrát som utekal aj ja, jednak sa mi nechcelo aby na mňa zase čakali a jednak som mal krv ešte stále na bode varu. V byte sa konala asi hodinová prestávka oslavy, všetci sme sa sušili a dávkovali sa teplom a suchom, krásny pocit po zmoknutí. No oslava je oslava, takže sa za jednohlasného rozhodnutia pokračovalo ďalej, až do skorého rána, keď už aj posledný alkoholik odpadol. No my dve hrdličky sme boli ešte stále hore, únava zmáhala už aj nás, no bránili sme sa zubami aj nechtami len, aby sme mohli byť spolu ešte o čosi dlhšie. 

-My budeme najšťastnejší ľudia na svete.-, usmiala sa. 
-Budeme Nasťa, budeme...- 

Zaspali sme naraz, len pár sekúnd na to. Slnko pochopilo, tak sa taktne vrátilo z východu za oblaky a svet z toho šialeného kolotoča už zvracal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?