Koberec 16 (časť 2. - Pred Kobercom 5)

Autor: Juraj Brenišin | 28.8.2013 o 13:14 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

16. kapitola o ceste za cestou

Po narodeninách som sa zamestnal v bare poblíž centra (teda až tak poblíž to nebolo, ale znie to lepšie). Celkom slušný zárobok a zákazníci sa držali pravidla, že spoveď barmanovi je predsa len najlepšia, počul som toľko príbehov, až som sa musel čudovať, ako je to vôbec možné, že sa toľko života zmestí do jednej jedinej bytôstky a tým myslím rovnako seba ako ich samotných. Samozrejme som málokedy počul niečo pozitívne, keďže sa zvykli spovedať práve tí zúfali osamelci pri pulte a tí po väčšinu času skutočne mali čo zapíjať. Jediným spestrením bola Nasťa, tá sa vždy po ceste zo školy zastavila a robila mi spoločnosť, jej rodičia na ňu nádherne kašlali a jediné, na čom im záležalo bolo to, aby im ich dcéra robila dobré meno v spoločnosti a pred ich snobskými priateľmi, no toto ešte len šestnásťročné dievča malo v sebe neskutočnú silu a potenciál. Bola vyrovnanejšia ako akýkoľvek starec, ktorý celý život prežil s najväčšou možnou harmóniou, teda aspoň som si to zvykol myslieť, pravdou bolo, ako som neskôr zistil, že sa skutočne držala len navonok, vo svojom vnútri kričala do prázdnych stien svojej mysle a ozvena ju zrážala k zemi, nevedela vôbec čo má robiť, tak sa proste len usmievala a rozdávala šťastie všade tam, kde sa zjavila. Bola nevšedná, najviac sa mi páčilo jej hobby vkrádať sa do knižníc a brať si odtiaľ knihy, málo čo zvykla vrátiť. Viem, nefér voči ostatným čitateľom, ale bolo to proste roztomilé a po druhé, mala vynikajúci prehľad, som presvedčený, že mohla hneď po osemnástinách dostať diplom a to rovno z niekoľkých odborov. Plnila si hlavu toľkými vedomosťami až som tomu naozaj nerozumel, samozrejme, ako určite očakávate, tak sa do školy vôbec neučila, jednoducho ju zaujala nejaká oblasť vyššej matematiky, tak si to študovala, zatiaľ čo v škole preberali nejaké bazálne kvadratické rovnice. Skutočne som ju považoval za geniálnu a čo viac, bola strašne dobrosrdečná, kde mohla, tam pomohla (a nie v tom negatívnom slova zmysle, ako sa to zvykne používať), neraz keď som mal voľno, tak som ju počkal pred školou a hoci mala málo času, tak sme strávili hodinu tým, že sme pomohli jednej babke odniesť obrovský nákup domov, až pred dvere (teta určite nebola príčetná, pretože trepať sa takú diaľku s takým nákupom v kombinácii s jej vekom bol proste nonsens).

Určite si pamätáte, že ma Michail nahováral na ilegálne zápasy, no úprimne, kým som mal voľno a nebola tu Nasťa, tak som sa príšerne nudil a tak som mu jedného dňa povedal, že jasné, že idem do toho, veď prečo nie? A navyše ak by to šlo dobre, tak by to znamenalo krásny vedľajší príjem, takže o dôvod viac, lebo síce som už zarábal sám na seba, tak som sa cítil Michailovi stále dĺžny za to, že ma vtedy prichýlil. Viem, že ide o nesplatiteľný dlh, ale toto sa mi javilo aspoň ako nejaká maličká kompenzácia. Takže o dva týždne ma vzal do mesta, kde sme dosť dlho blúdili, kým sme sa dostali k jednému z domov v rade ulice. Zvnútra sa už ozývali mužské výkriky, vyhadzovač už vedel, že máme prísť, takže sme sa len preukázali a šli sme dovnútra. Zbadal som ring a v ňom dvoch mužov, obaja už mali slušne rozbité ústa a jeden z nich si nezabudol skrášliť tvár monoklom. Podľa ľudí v hľadisku som pochopil, že ak tu budem vyhrávať, tak bočný príjem bude práve ten v bare. Ak si odmyslím pár pokrikov a ring, tak to vyzeralo ako nejaký čajový večierok smotánky. Kam moje oči dovideli, tam sedeli pri stoloch samé smokingy a večerné šaty, dokonca som si všimol obsluhu, ktorá ponúkala kaviár k šampanskému a to sa dvaja chlapi práve mlátili skoro na život a na smrť (!), absolútny kontrast. Zahľadel som na súboj, došlo mi, že tak o hodinu tam budem stáť ja, pocítil som trému, žiaden strach, len trému. Práve to ma znepokojilo, kde bol ten pocit, ktorý mi mal zabezpečiť prežitie? Domyslieť som už nestihol, Michail ma odviedol hore po schodoch, tu bolo miesto pre bojujúcich. Posadil som a Michail sa mi prihovoril.

-No čo Iľja, si pripravený?-
-Som, jasné, že som.-
-Potrebuješ niečo?-
-Hmm, môžem si tu zapáliť?-
-Jasné, že váhaš, dole sa fajčia cigary a ty sa ma pýtaš na cigaretu?-, zasmial sa.
-Ehm, jasné. Prosím ťa dones mi deci vodky.-
-Už sa nesie.-, s ustarosteným a umelým úsmevom odbehol.

Rozhliadol som sa. Videl som prirodzene vyšportovaných bitkárov, minimálne polovica z nich sa k tomu dostala takou náhodou ako ja sám, ba čo viac, prisahám, že dvoch odtiaľto som už videl aj v niektorých baroch ako parádne dávajú na držku nejakému nevychovancovi (a šialencovi určite), ktorí si do nich začal. Tu prišla prvá obava z prehry, ak som mal nastúpiť proti nejakému „umelému" bitkárovi, tak som bol v poriadku, no táto škola ulice bola už o niečom inom. Spomenul som si na Nasťu a pohladil som si prívesok, ktorý som mal na krku. Bol od mamy. Prišla na mňa clivota, dúfal som, že mama je v poriadku. Chcel som byť pri nej... alebo aspoň pri Nasti, veď aj muž si občas potrebuje zložiť hlávku, teda vtedy som si myslel, že som ešte len chlapec, no dnes to vidím už trošku ináč, chlapcom som už dávno nebol. Michail sa vrátil.

-Na, tu máš a nieže sa z toho opiješ.-, smial sa.
-Hehe, ako by si ma nepoznal.-
-Jasné, ty prepiješ aj slona.-
-Hmm, niekedy to vyskúšam.-, fungovalo to, upokojoval som sa.
-To si natočím!-
-Počuj, s kým budem v ringu?-
-S tamtým.-, ukázal prstom. Teraz som si už bol istý, že je to presne ten, ktorého som už videl ako sa bije a ten druhý chalan ozaj nedopadol dobre.
-Och Bože, videl som ho už. Ten človek je cvok.-
-Iľja zabúdaš na jednu malú vec. Aj ty si.-, usmial sa od ucha k uchu.
-Veď on je ako mlynček na mäso!-
-Počúvaj ma, jediná vec, ktorú musíš urobiť, je to isté ako vtedy v meste,-, a ako rôzne inde, doplnil som si pre seba, -, a všetko bude v poriadku, jasné?-
-Jasné, skúsim.-, usmial som sa.
-Nemusíš ani skúšať, ty to zvládneš.-, prikývol som a vrazil si vodku do hrdla.

O pätnásť minút som už za potlesku schádzal zase na prízemie. Predo mnou už kráčal aj môj súper, necítil som k nemu nič, žiadne nepriateľstvo, no ani žiaden rešpekt, nastavil som na to, ako by to bola len nejaká úloha, žiaden človek, žiadni diváci, proste len pník v lese, ktorý treba preskočiť, keď z neho bežíte dole.

Podali sme si ruky, usmial sa na mňa, pár vyrazených zubov mi prezradilo, že toto bude tvrdá bitka. Stiahol som si tričko a vyzul ponožky, Michail ku mne pristúpil a obmotal mi päste. Žmurkol na mňa a ja som si dodal odvahy, celkom prirodzene a neumýselne som si päste oklepal o hlavu, presne tak isto ako to môžete vidieť u normálnych boxerov. Pochopil som prečo to robia, cítil som sa zrazu pevný ako by mi niekto telo odlial z ocele. Obzrel som sa na protivníka a povedal som, že keď už nič, tak ho aspoň potrápim, nemusím predsa vyhrať, som tu len prvýkrát. Takže premiéra, nech začne, možno to nebude až taký prepadák, aj režisér tam hore dúfa, že natočil film s dobrou zápletkou a nie plytkým a trápne rýchlym dejom.

Svet sa zapotil a rozhodca odštartoval zápas. Chvíľku sme sa len obchádzali, snažil som sa analyzovať jeho pohyby, no v hlave mi začal koncert myšlienok a nedokázal som sa sústrediť. Zbadal som ako vystrelila jeho päsť, svet spomalil a ja som pochopil, že toto nestihnem vykryť, pripravil som sa na tvrdú ranu a aspoň reflexom som sa snažil odvrátiť tvár. Zrazu niekto stlačil na diaľkovom ovládaní gombík „rýchlejšie" a päsť zdrvujúco dopadla. Hlava sa mi zakrútila a obraz zmizol, dopadol som na zem, vystretý ako v posteli. Spamätal som sa až vtedy, keď rozhodca počítal päť. Pri sedmičke som vstal zo zeme. Prestali sa mi potiť ruky, toto dokážem. Ďalšej rane som sa vyhol, pud sebazáchovy fungoval a radšej sa ruke s ranou minimálne hirošimskej bomby vyhýbal, podaril sa mi prvý úder, pod rebrá, videl som, že zalapal po dychu. Bitka sa rozbehla, začínalo to vyzerať ako vyrovnaný súboj, dostali sme sa do seba, boli sme už príliš blízko a pocítil som jeho päsť vo svojom žalúdku, neviem, či to bol jeho dych alebo môj odrazený, ale pocítil som alkohol a na chvíľku stratil vyrazený dych. Spomienka z domu. Jedna, druhá, tretia... všetky. Nadýchol som sa a opäť sa vyhol. Hlava sa mi úplne vyčistila, už som bol len lovec bojujúci so vzpierajúcou sa korisťou, Kain a Ábel v Moskve... som Kain, som vrah, som víťaz. Zrýchlil som a znovu trafil pod rebrá, kým žmurkol už som neúprosne zamieril na nos, vyrazila krv, posledná rana. Čeľusť mi s ťažkým vzdychom lámajúcej sa kosti narazila na ruku. Pocítil som, ako sa dve polovice rozviedli a dieťa som do opatery dostal ja. Bol na zemi. Rozhodca už ani nemusel počítať. Trikrát som sa zhlboka nadýchol a bolo po všetkom. Až teraz som si uvedomil, aké je tu ticho, všetci onemeli, ten chalan to zvládol, ako som sa po zápase dozvedel, tak to bol o sedem rokov starší muž. Rozhodca mi zdvihol ruku a všetci začali tlieskať, zvrátenci dneška.

Vyhral som nám neuveriteľný balík a až do ďalšieho víkendu, do ďalšej bitky som si myslel, že to bol len sen, bolo strašne absurdné, že som sa hneď na druhý deň vrátil do práce, len tak, ako keby sa nič nestalo. Bola to absurdná paródia na realitu s nádychom psychedelickosti. Všetko zase bežalo mimo smokingov, šampanského a ringu, Nasťa prišla, ja som skončil smenu a šiel som s ňou do parku, stretol Alexa, Mášu a večer sa vrátil do bytu a šiel s Michailom von. Kde bola tá hranica normálnej a nenormálnej reality, kde som ju zmeškal?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?