Koberec 19 (časť 2. - Pred Kobercom 8)

Autor: Juraj Brenišin | 26.9.2013 o 20:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  76x

19. kapitola o ceste za cestou

 

Vietor mi fúka do chrbta, poháňa ma ešte závratnejšou rýchlosťou ako doteraz. Mám pocit, že už ani nedokážem zastaviť. V rýchlosti sa pomedzi cyklus nôh obzriem dozadu, okamžite zrak otočím naspäť pred seba, červeno-modré epilepsiu navodzujúce svetla idúceho auta za mnou mi zasľubovali slepotu. Nezaberá na nich ani žmurknutie mojich prosebných očí:

-Maják, majáčik, nechajte nás, už chceme spať, chceme sa zababušiť do perinky tmy.-

-Nie! Ešte vás chcem, obe!-

-Už sa tu s nami hráš hodinu!-

Viem, že ak neújdem, tak tu dnes dôjde k znásilneniu, zatnem svaly a zapnem mozog. Noha sa niekoľkonásobnou váhou zaťalo do pedálu a ja prudko zatáčam do užšej uličky. Práve keď znovu odbočím, tak počujem ako policajti vyskakujú z auta. Cítim moju šancu...

Ten týždeň som ani poriadne nevnímal. Za mamou som nakoniec nešiel. Mám pocit, že som hodiny vlastne len tak presedel s prázdnym pohľadom v byte. Trvalo mi dva týždne, kým som aspoň v myšlienkach pripustil, že tento byt je „môj" a nie „náš". Nešlo len o to, že som tu ostal sám, ale ako som zistil, tak mi Michail všetko nechal. Hneď mi napadlo, že som sa s ním mal oveľa viac rozprávať. Vtedy, keď ma vzal k sebe domov som si myslel, že je to veselý človek, ktorý má viac priateľov ako chlpov na nohe, aj neskôr to svojim správaním dokazoval. Až teraz mi došlo, že bol v živote úplne sám až kým nenatrafil na presne takého blázna ako som ja. Všetko nechal mne, nemal komu inému. Dokonca aj peniaze z roka súbojov ostali mne, áno, aj tie. Ako každá dobrá vec, na ktorú si zvyknete, aj Michail mi až teraz ukázal svoju pravú hodnotu. Hoci som sa s ním niekedy aj dva týždne nebavil, teda to som si len zvykol myslieť, až teraz som si uvedomil, že vlastne on bol vždy tou izolačnou penou, ktorá mi všetko držala pohromade a naozaj neprešiel deň, čo by som s ním nekomunikoval. Teraz bolo v byte pekelné ticho, keď spadla jedna kvapka z kohútika, tak som počúval ozvenu ešte pár ďalších tisíc rokov.

Samozrejme som takto dlho nevydržal a byt som predal, pozbieral pár maličkostí, pretože som nebol ochotný pustiť tohto priateľa zo svojho života a presťahoval som sa do maličkého bytíku, ktorý bol vlastne asi len desať minút pešo od squatu anarchistov na čele s Alexom. Čo ma vlastne tak trochu vrátilo späť do života. Totižto som sa raz v noci zatúlal na jednu ich párty (áno, uhádli ste, už som so sebou nevedel vydržať). Všetci boli radi, že ma vidia a dokonca aj tí ľudia, ktorí tam boli noví a nepoznali ma. Naozaj otvorená komunita, musel som sa smiať. Z davu ku mne pristúpila Nasťa, bez slova ma objala okolo krku a chvíľočku sme tancovali v rytme nejakého divného pop rocku. Vzal som fľašu a vytackal sa vonku na obrubník, ona v mojich pätách. Sadli sme si a vytiahla balíček cigariet, ja som otvoril fľašu.

-Iľja, čo s tebou bolo?-

-Neviem, strašne veľa sa toho stalo.-

-Čo napríklad?-

-Tak veľa...-

-Chceš vôbec rozprávať?-, usmiala sa.

-Hmm...všetko už bolo v pohode. Vieš, že moja sestra má dieťa? Chlapčeka?-

-Naozaj? Gratulujem.-

-Dokonca sa volá ako ja.-

-Tak čo ťa trápi?-, zvážnela. Viem, že jej poviem pravdu, tak sa radšej napijem, aby som ju uniesol z vlastných úst, -A ako sa má Michail?-, stihla to skôr ako ja.

-Vlastne o to ide. Je mŕtvy.-

-Čo?! Čože?!-

-Pred troma týždňami ho prešlo auto. Rovno pred mojimi očami. Zabudol sa pozerať a ten vodič tiež. Pomlelo ho to ako mlynček, na mieste bolo po ňom. Nasťa, povedz, to je ten životný balans?! Sestra mi volala, mame sa polepšilo, je to na dobrej ceste, sestra je na tom skvele, mám pocit, že niečo preskočilo medzi mnou a Mášou...-

-Áno, hovorila o tebe.-

-...a potom môjmu svetu prepne a zahlási, plná paluba! Vyskakovať, no nikomu sa nechce. Tak prídu policajti a začnú vyhadzovať, ktovie koho som si ani nestihol všimnúť. Noví sú najbližšie ku kraju, takže idú prví, bohužiaľ aj tí postarší sa tam zamotajú a ten skurvený život ich proste vytlačí. Toto má byť nejaká Božia skúška? Ak áno, prečo medzi jednotlivými časťami aspoň nedostanem miesto na jednoduchý nádych?-

-Ach, Iľja. Viem, že to nechceš počuť, ale je to jednoducho preto, aby si bol silnejší.-

-Načo mi to bude? Aby som mohol stále zvládať väčšie a väčšie údery?-, zamrazil ma mozog, práve som dostal taký pocit nezmyselná, až som to ani nedokázal pochopiť a ani tú myšlienku, ani pocit som nedokázal udržať.

Nasťa nemala pravdu. Nestal som sa silnejším. Tento krát som sa úplne poddal a vzdal voľnému behu okolností. Ľahol som si na nafukovačku a plával po prúde, mohol som obdivovať všetky tie rastlinky, zvieracie beštie, ľudí a ich výtvory, no ja som letargicky privrel oči a nechával som odrazy svetla formovať náhodné obrazce na vnútri mojich viečok. Nič iné ma nezaujímalo a tak som napríklad vstal o druhej ráno a vytiahol Mášu do mesta. Teda protestovala, potom chytila hysák, potom sa začala smiať a potom sme už skackali po lavičkách na námestí. Neviem, či sme niekedy boli spriaznenými dušami, ale určite sme sa istým spôsobom spriaznili. Bola menej filozofická ako Nasťa a práve to si myslím, že nás spojilo. Totižto maličkosťou, ktorá sa v mojom živote objavila ako nová, bolo to, že som sa zbláznil. Poznáte to, ten jeden moment, keď sa už konár zlomí, dovtedy sa už takmer zlomil milión krát, ale vždy to ešte vydržal a zase zrástol a stal sa silnejším, dookola, ale to, čo navonok vyzerá tak dokonale je už popraskané skrz naskrz, takže raz zahrmí a otras spôsobí, že to konár už neunesie a odlomí sa. Tak isto to bolo aj u mňa, pokojne to berte ako prázdne kecy, ale bolo to skutočné. Niekedy som vôbec nerozumel, že čo to robím. Napríklad som sa našiel ako niekam utekám (kam to netuším dodnes) a vôbec som nechápal kam a prečo. Alebo som sa prichytil ako som vstal od obeda a polial kvety mliekom (po pár týždňoch je to neznesiteľný puch, neskúšajte doma). Máša síce určite nebola nepríčetná, ale všetko brala s neuveriteľnou priamosťou, niekomu tým mohla pripadať hlúpa, ale mala svoje hlboké ustálené názory, ktoré si tiež vybudovala len neustálym bojom s osudom a táto priamosť bola dôsledkom. V tom sme si rozumeli, ja som sa po zbláznení nejak prestal pýtať, a keď už som sa opýtal, tak som vždy aj vedel odpoveď, často krát znela aj poriadne nezmyselná, ale vždy som to vedel odôvodniť. Myslím, že toto bol dostatočný dôkaz zbláznenia sa, už som len odpovedal a čo bolo dôležitejšie, tie odpovede boli pravdivé. Viem, znie to smiešne a ani to neviem poriadne vysvetliť, ale všetko to tak naozaj bolo.

Predal som aj druhý byt. Peniaze som si odložil do postele (proti účtu som niečo mal, nenúťte ma spomenúť si, že čo to bolo) a nasťahoval som sa k Alexovi, Nasťi, Máši, Dimitrimu a nejakému Olegovi, ktorý sa tu ale dlho nezdržal. Dni som trávil s Mášou, žiadna práca, žiadna škola, len ona a krása. Aké jednoduché, peňazí, zdravia, šťastia, príležitostí, všetkého bolo dosť, stále sa niečo dialo a ja som sa len fascinovane obzeral ako dieťa hľadiace cez okienko auta na sviatočný sprievod okolo ktorého ho rodičia vezú, všade toľko farieb, tvarov, tvárí, dychov, očí, svetiel, zvukov, dojmov... začal som sa maľovať impresionizmom. Dokonca aj tie všetky čudné veci, ktoré som robieval mi dávali úžasný význam a zmysel, ak by mi bola hocikedy potriasla rukou Alica z Krajiny zázrakov, tak by som sa nad tým určite nebol pozastavil a bol by som vyriešil spojenie kvantovej fyziky a teórie relativity, bez mihnutia oka. Všetko sa zmenilo na symboly a ja som v nich vedel čítať (len Boh vie, či správne všeobecne alebo len z môjho pohľadu)....

Viem, že ak neujdem, tak tu dnes dôjde k znásilneniu, zatnem svaly a zapnem mozog. Noha sa niekoľkonásobnou váhou zaťalo do pedálu a ja prudko zatáčam do užšej uličky. Práve keď znovu odbočím, tak počujem ako policajti vyskakujú z auta. Cítim moju šancu.

Neviem ako som dostal do tejto situácie, zdá sa mi, že som ukradol ten bicykel priamo pred policajnou stanicou a práve parkujúcou hliadkou. Potom sa svet zlial do víru svetiel a všetky farby na palete cez seba pretekali. Usmieval som sa a už len ten povestný vietor vo vlasoch mi nahováral, že toto je jedna z najdôležitejších vecí aké musím zažiť, tak som len ďalej pedáloval pomedzi lampy a ľudia uskakovali, najprv mne a potom autu.

Nemôžu ma dobehnúť, ale rýchlosť nespustím, musím späť na námestie, takže doľava. Odlepil som sa od zeme aj od sedadla. Letím, rozposielam pusinky holubom. Dopad na dlaždice už nebol taký sladký a najmä, keď ma hneď dorazil aj bicykel a hneď po ňom aj policajt. Zadržali ma a zatvorili. Na druhý deň prišiel zaplatiť kauciu Alex, samozrejme, že z mojich peňazí, odmietol som odísť z cely s tým, že tu chcem zotrvať ešte jeden deň a meditovať. Ruskí policajti ozaj nemajú pochopenie pre hry ducha a vyrazili ma. Alex mi cestou domov povedal skvelý vtip, teda myslím, že skvelý, lebo som sa smial len podľa očakávania na jeho tvári, nepočúval som ho. Slnko mi pálilo líca a ja som myslel na Mášu, ktorá ešte určite spala.

-Pusa moja, ľúbim ťa.-, zašepkal som jej do ucha. Otvorila jedno oko, usmiala sa a stiahla ma rukou na posteľ.

-Iľjuška, počkaj ešte polhodinu posnívam a potom ťa pretiahnem.-

Zvratky si svet krásne po sebe konečne pozametal, spravil si v mikrovlnke pukance a vyložil si nohy na stolík pred televízorom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?