Koberec 21 (časť 3. - Po Koberci)

Autor: Juraj Brenišin | 2.10.2013 o 21:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

21. kapitola o ceste za cestou

 

Slnko presvecuje oblaky. Síce ma to zábradlie hrozne tlačí, ale nenechám si pokaziť možnosť. Lúče, povedzme istým štýlom naučené, božsky lámu svoje kolená a sem tam kuknú aj do oka človeka, ktorý snáď už nič iné ako pozorovať ich nemá na práci. Okolo prechádza postarší párik, konečne vychutnávam pohľady, ktoré v sebe nenesú žiadne opovrhnutie ani odsúdenie. Som pre nich len „ďalší mladý človek", teda aby som bol úprimný, tá babka na mňa pozrela máličko hnusne. Možno vyzerám ako úchyl, ktorý sedí pred základnou školou a čaká na rozžiarené očká detí, ktoré vybehnú z dverí s očakávaním rodičov prípadne srandy v školskej družine. Nevadí, prostý úsmev a ignorantstvo stačí a babička aj s deduškom a troma plátenými taškami miznú za rohom.

Hodina pokročila, špak sa v hrozných kŕčoch upálenej bosorky zmieta na rozpálenom obrubníku. Kdesi v diaľke počuť zvonček. Dvere sa rozrazia dokorán a malí chlapci bežia za dievčatami, ktoré prirodzenou zlomyseľnosťou prírody dobehnú a vyťahajú za vrkoče, kde, kde sú tieto moje radovánky malého človeka, kde? Potom ju zbadám, plavé vlasy, oči zvláštnej modro-zelenej farby, tak isto ako moje, farba podľa svetla...

Teda aby ste si ozaj nemysleli, že som sa dal na dráhu „Lolita" alebo menej poeticky, na dráhu pedofila, tak vám dopoviem chýbajúcu časť príbehu.

Odišiel som z Ruska, všade som videl Nasťu a ešte viac moju vinu (hoci som si nepripúšťal, že by som ja dokázal ovplyvniť osud, takého človeka). Pristál som opäť doma, tentokrát nie s pristrihnutými, ale rovno s odtrhnutými krídlami. Zosadol som do samoty môjho bytu. Teraz tu už nebol nik, s kým by som sa dokázal rozprávať. Maťo už bol v sladkých okovách svojho šťastného života a ja som ho rušiť nechcel, Ona už bola dávno v Anglicku a ostatní pramálo stáli za to, aby som sa pred nimi mohol zrútiť. Rodičom som ani nevolal, že som späť. Nechcel som vidieť nikoho, aj Slnko som zatváral niekde pred moje žalúzie. Všetky zrkadlá som zakryl handrami, tričkami, hocičím, mobil vypol, pevnú linku vytrhol a dvere zamkol. Prešiel týždeň, kým som odtiaľ vyšiel, šiel som omrknúť Alohu. Zopár starých známych, nejaké holky. Nepamätám si viac ako ôsmu borovičku.

Kde to som? Hlava sa krúti, rýchlo vstávam do umelého šera a utekám na záchod. Zvratky? To nič viac už nevytvorím? Po hodinke sa spamätám a padám na koberec izby, pohľad na ruku. Čo som to urobil? Tá bodka? Vážne pochybujem o tom, že som bol v noci na odber krvi.

-Čo sa deje?-, strhol som sa horšie ako z polospánku.

-Čo? Kto si?-

-Peťa. Nepamätáš si ma?-

-Bohužiaľ nie, čo sa včera stalo.-

-Pokiaľ si spomínaš?-

-Po nejaké borky.-

-Drogy nič?-

-Drogy?!-

-Snáď si nemyslíš, že si bol v noci na krv?-

-Nemáš ešte nejaké?-

Prebúdzam sa zhruba o týždeň. Jediné, čo mi beží hlavou je to, že mám pocit, že smrť už čoskoro príde. Niekde na ramene už cítim jej dych a pach. Bude to tak jednoduché? Prežil som skutočne tak plný a prázdny život, aby som tu po pár týždňoch delíria umrel? Vyberám fľašu. Opäť okno, nechce sa mi žiť...

Trúbenie a svetlo pred začiatkom tunela. Cítim vibrácie, ktoré sa cez kov nesú až niekam do mozgu. Rozpažím ruky, ber si ma Bože, ber! Trhnutie ľavou rukou... pád do priekopy. A zas okno. Ráno sa budím, otvorím oči a vidím všetko nie čiernobielo, ale len polovične, všetko je biele.

-Ahoj synak.-

-Ahoj...poznáme sa?-

-Celý tvoj život ti stojím po ľavej strane.-

-Boh nebudeš, ten už dávnejšie umrel.-

-Správne, správne...-

-Dobre, tak potom mi Satan povedz jednú vec. Som mŕtvy?-

-Nie.-

-Som živý?-

-Nie.-

-Tak?!-

-Umieraš. Je ti zle. Zavrhol si celý svoj život, potenciál. Je z teba úbohá troska, zvykol si vidieť vo všetkom krásu Sáša, teraz vidíš len nezmysel, bolesť a hlúposť. Umieraš.-

-Ako dlho to ešte potrvá?-

-Ako dlho chceš?-

-Chcem hneď.-

-Naozaj?-, práve som porozumel básnickému Diabolskému úškrnu.

-Áno, len mi predtým ešte povedz, načo som žil?-

-Ha ha ha...ha ha ha... na nič, celý tvoj život bol zbytočný, celý ty si zbytočný.-

Skúsim otvoriť jedno oko. Zdá sa mi to tu povedomé, otvorím aj druhé. Som doma. Zamierim na balkón, nič sa nestalo, všetko to bol len hlúpy sen. Ak to teda bol len sen, tak Ju teraz zbadám ako kráča so svojim frajerom a všetko je v poriadku. Nikde ju nevidím, celý svet plynie síce tak isto, ale cítiť ho po zvláštnej spálenine. Fuj, nezvládnem ten smrad. Vbehol som spať do izby a na gauči...Ona. Nebol to sen, všetko sa to stalo. Od magistrály, cez Nasťu a Francúzsko, všetko sa to stalo...padám v sĺzach na koberec. Ona sa zobúdza a milujeme sa, priamo tu, na koberci.

Čo sa stalo s Iľjom? Nakoniec v tom dome ostal sám, trvalo to nejaké dva roky, kým sa odsťahoval, kúpil si byt, vystriedal pár žien a ostal sám. Teda sám až kým nešiel okolo horiaceho domu na okraji Moskvy. Požiarníci už len zo zvyku hasili, vedeli, že požiar neustane ani najbližšie ráno. No Iľja vedel, že tam musí vbehnúť. Nezastavil ho nikto, s jeho bitkárskym nadaním ani nikto nemohol. Vybehol s popáleninami druhého stupňa na asi polovici tela, dva mesiace, kým to vyležal. No v náručí vyniesol päťročné dievčatko, ktorému sa zázrakom nič nestalo. Teda, nebolo to práve nič, v tom dome uhorela celá jej rodina. Je to už rok a Iľja ju má už asi tretí mesiac adoptovanú. Stále mi píše a viem, že on je najlepšia vec, aká sa mohla tomu dievčatku stať, teda okrem straty pamäti, nikto nevedel ako sa dievčatko volá. Po pár listoch sme usúdili, že sa bude volať Nasťa. Možno si raz spomenie a Nasťa umrie druhýkrát. Každopádne, obaja sú šťastní.

Potom ju zbadám, plavé vlasy, oči zvláštnej modro-zelenej farby, tak isto ako moje, farba podľa svetla... Uteká priamo ku mne.

-Ockoooo!-

-No poď maličká.-, usmievam sa a chytám ju do náručia. Ideme domov, skoro ako každý deň.

-Ocko, hovor mi zas o mamke.-

-O mamke?-

-Áno, naozaj mám meno po nej?-

-Áno zlatíčko, po nej. Len si trošku krajšia ešte a to si pamätaj, pretože tvoja mamka bola neskutočná krásavica.-

-Umrela kvôli mne?-

-Nie, umrela lebo bola chorá.-, prirodzene klamem, umrela dva dni po pôrode. Jej telo odmietlo znášať ďalej následky pôrodu. -Ale kým ešte žila, tak ťa ľúbila.-, nasilu sa usmievam, no dieťa cíti aj to a potiahne ma za ruku.

-Ocko, ľúbim ťa.-, objíme ma.

-Aj ja teba maličká.-

-Ako to celé začalo?-, myká mi rukou.

-Tak poď. Zopakujem si to.-...znovu.

Otváram dvere na byte, vonku je teplo, takže si dáme vodu so sirupom a potom ideme do obývačky. Svet sa zakrúti a prikove ma o zem, padám chrbtom do koberca, no nie som sám, malá Sylvia si ľahne vedľa mňa a malou ručkou stisne tú moju. Teraz ešte vydržím, slzy prídu až v noci. Ale mám tu maličkú verziu utrpenia a krásy aké som zažil a zajtra možno tú krásku z kvetinárstva pozvem opäť na kávu alebo skočíme za Maťom a jeho deťmi. Možno len ostaneme ležať tu, tu kam patríme, na koberci...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?