Koberec 23 (časť 5. - Rohožka 2)

Autor: Juraj Brenišin | 8.10.2013 o 11:22 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

23. kapitola o ceste za cestou

 

-Nemáš jednu naviac?!-, počujem výkrik zdola.

-Kto si pýta?-

-Peťo som. Nemáš to cajgo?-, je sám...chvíľka zamyslenia.

-Jasné, počkaj zbehnem dole.-

-Nieže ma okašleš.-

 

-Nech sa páči.-

-Aj oheň máš kráska?-

-Ehm...jasné, tu je nech sa páči.-

-Dík.-

-Niet zač...-, usmievam sa na neho,- ...tak ja už pôjdem. Ahoj.-

-Nie, počkaj, nerád fajčím sám. Veď daj si ešte jednu, neznásilním ťa, len pokecáme.-

-No...hmm...dobre.-

-Tak ja som sa už predstavil, som Peťo a ty?-

-Sylvia.-

-Dáš si pivo?-

Čas zas poskočil o pár priečok po rebríku celosvetovej existencie. Nieže by som nemala strach, ale dnes mi asi zase môže byť všetko ukradnuté. Zajtra sobota a je to zas len ďalšia sobota, nikam sa mi nechce a vyzerá celkom milo, tak prečo nie? Pivo otvára zubami, otvárak zásadne odmietol. Má dvadsaťštyri rokov, stratený rocker (alebo ako ho definovať), nemá čo robiť, tak sa dnes len tak túla. Pomaly sa blížia dve hodiny ráno a on ma ťahá von, krčma? Obchod? Niekam po nejaké to pivo... Ideme do obchodu, kupuje osem pív a jedny cigarety (viac peňazí z účtu nevytiahol) a po dvoch na lavičke ideme naspäť do môjho bytu. Po ďalšom by som si mala začať dávať pozor, ľahko sa opijem. On ale len apaticky sedí za stolom a pomaly si odpíja s piva a rozpráva. Jednoznačne je čarovný, po tom ďalšom pive sa mu už naozaj strácam v pohľade, opojné hnedé oči, hlas mi láska uši a on stále len tak sedí a rozpráva ako bol pred mesiacom v Nízkych Tatrách s kamarátmi. Prosím ho o ďalšie pivo a ideme na cigaretu na balkón, akosi vypĺňa tú zmätenosť v mojom vnútri. Rozpráva a ja už naplno podlieham jeho tónu. Zapáli si ďalšiu.

Prejde ďalšia hodina a ja otváram víno zo skrinky, keď už vypijeme polliter, tak sa neviem udržať, ani by som nechcela, ale niečo vo mne ma núti sa na neho lepiť.

-Prepáč Sylv, ale nič nebude, zbytočne sa opitá namotáš.-, niečo v jeho očiach posmutnelo.

-Nie, to vôbec nie je tak...-

-Ale je...-

Posledné, čo si pamätám je ako ma prikrýva dekou a ráno ho už niet. Len na stole leží papierik s jeho číslom a odkazom „Niekedy sa ešte ozvi...".

Nie je zvláštna...? Nie, nie tá láska...nie je teda zvláštny ten záujem? Neznámy človek Vás zaujme tak, že neviete, čo so sebou...

Spomínam si keď som šla vlakom, spomínam si na chlapca, ktorý ma po polhodine oslovil „Prosím Ťa, nebude Ti vadiť, keď sa tu natiahnem? (šlo o nočný vlak)", „Jasné v pohodke...". Prešla ďalšia polhodka, kým ho zrušila sprievodkyňa, že sa má posadiť, lebo ľudia stoja. Stáli jediný traja. Opití mladí robotníci. Ouk, nastúpili k nám, hluk bol pojem, ktorý im nič nehovoril (v zmysle tom, že asi nevedeli, kde je normál a kde je hluk). No brali ohľad na mňa, že chcem spať, veď kto by milé dievča nenechal spať? No pár minút sa vyprázdnilo a hlučnosť sa stupňovala s úrovňou ich opitosti.

-Slečna, prepáčte, že Vás rušíme... Buďte ticho! Slečna chce spať!-, kričal ten najrozumnejší.

-Hmmm.-

-Slečna, máte priateľa?-

-Hmm,...áno mám.-

-Ale to nevadí?!-

-Hmmm...myslím, že aj áno.-, skúšam kontrovať ospalo.

-Ale no tááák!-

-Prosím nechajte ma spať.-, smrdia...

Pár minút naviac a opúšťam vozeň... Čo mám rada na nočných vlakoch? Sedím a okno mi ponúka akési mylné déja vu... Z jednej polovice som tam ja, z druhej je to noc, ktorá žmurká naspäť. Čo je tá realita, všetkými tak obásnená? To je tá tma, noc, ktorá sa míňa za oknom bežiaceho vlaku? To sú tie zúfale zaspaté pohľady polomŕtvych ľudí sediacich na dlhodobo neobývateľnom sedadle? Toto je náš život, toto je náš skvelý svet??!! Čo sa to vlastne deje? Svetelná bublina. Bublina mesta, kde sa každú noc ukladajú k spánku tisíce ľudí. Neviem, je to negatívne alebo pozitívne, to pomyslenie, že také množstvo ľudí sa snaží zaspať za zatmenými svetlami so snahou zatmiť aj svoj celý deň. Snažia sa poprieť v pár krásnych snoch (ani nemusia byť pekné) celý rušný deň. Kam to celé speje, žijeme život, od ktorého potrebujeme noc čo noc utekať, utekať čo najďalej. Ospravedlňujem sa, ale čo sa mi zas dnes bude snívať? Netuším...ale dobrú noc...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?