Koberec 24 (časť 5. - Rohožka 3)

Autor: Juraj Brenišin | 9.10.2013 o 17:43 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  71x

24. kapitola o ceste za cestou

 

Mestská hromadná doprava, autobusy, električky, trolejbusy, čokoľvek... Hoci sú vždy plné, najviac milujem práve toto cestovanie (a to často autobusom nechodím), stretnete toľko ľudí a najmä ráno. Toľko z vás (nás) sa derie do práce, či školy. Rozmýšľala som, že kde sa vzali všetky tie povinnosti, napríklad práve tento mesiac je to konkrétne akýkoľvek jazyk a jeho detaily, detaily až za gramatikou, na slovenčine sa učíme morfémy, submorfémy a básnické prostriedky, ktoré sa takmer vôbec nepoužívajú. A tak som skúsila pochopiť báseň skrz tie veci, ktoré asi teória literatúry (alebo bohviečo to vlastne je) od nás vyžaduje, iste nie je prekvapením, že som z toho nemala nič. Potom som si to prečítala znovu a snažila som sa len jednoducho pochopiť autora - písateľa. Báseň bola nádherná... Teda sa pýtam, kde sa v tých ľuďoch berie ten rozvinutý zmysel pre nezmyselné hlúposti, ktoré vyhlásime za potrebné, nutné? Naozaj, kto tieto všetky veci vymyslel? Kto dal mená všetkým veciam? Kto určil, čo je vulgarizmus a čo nie, prípadne, že ktorý je horší a neslušnejší?

Dlho som nevydržala a spomienky poslednej noci vo mne ožili. Donútila som sa ísť von s partiou a nemyslieť, ale duša (prípadne niečo podobné) si vo mne robila, čo sa jej zachcelo. Lietali sme spolu po predstavách Byronovej romantiky a Monetovho dojmu, všetko za samozrejmej účasti Miróvej expresie. Stačilo pár hodín opitého pokecu a kĺbko sa rozmotalo a pokračovalo až za hranice, kotúľalo sa dole kopcom a ani šprint za ním ho nemohol zastaviť. V hlave sa vznáša jediná vec... jeho tvár (alebo podobná, pretože objektívne treba uznať merateľnú odchýlku predstavy a reality).

Svet sa mení, prichádza bolesť, mesto sa mení zo známej zmesi na nepoznateľné Temné... príjazdová tabuľa hlása „Temné mesto". Bolesť kmása celou ľavou stranou. Horím alebo je to len zdanie? Plamene olizujú líca a kosti, ale dá sa pochybovať, že sa to vôbec deje. Bolesť sa skrýva, neúspešne, trošku sa červená... Vyzerá to ako päsť, bolestivo to vyzerá ako päsť. Otázka sa mení z „Byť či nebyť?" na „Dopadne či nedopadne?". Pár spomienok sa blýska pred tým, celá obloha je ich plná.

Deväť hodín predtým.

Konečne ma šteklenie paplóna zobúdza. Podľa klasiky začneme kávou a cigaretou, nasleduje sprcha a malé raňajky, hmm, saláma, syr a rožky, komuže je lepšie na tom svete? Zobúdza sa aj spolubývajúci, sme bývalí spolužiaci z vysokej, ktorí sa obaja vykašlali na štúdium po absolvovaní bakalárskych skúšok. Začalo to jednoducho... Po bakalárkach sme sadli do auta a vydali sa náhodne určeným smerom. Prešli sme s úsporami až do Švajčiarska, kde sme sa otočili a šli zase naspäť. Bol to mesiac nášho života, vrátili sme sa s prázdnymi vreckami a neznámym príjemným taktiež prázdnom v dušiach. Vtedy sme si povedali, že končíme so štúdiom, svet mal pre nás nejakú inú púť. Doma čakali listy, obaja sme boli prijatý na magisterské, aby sme stáli svojmu slovu, oba sme spálili.

Musím ísť do práce. Takže sa len pozdravíme, oblečiem sa a bežím na autobus. V práci je to to isté ako každý deň, papiere, tlačivá, zmluvy, formuláre, sračky... Ale platia dobre a momentálne nič lepšie nenájdem, tak ostávam tu, z niečoho žiť musím. Rozmýšľam, že večer zbehnem za Sylviou, celkom príjemné dievča. Priznám sa, že ma veľmi očarila, je v nej niečo... niečo ako by obsahovala viac životov (neskôr som aj pochopil prečo, keď mi hovorila o svojom otcovi, zaujímavý človek).

Cesta naspäť autobusom je zase to isté ako každý deň. Uponáhľaní ľudia, unavené tváre. Moje oči kĺzajú pod rúškom slnečných okuliarov až sa pohľad zastaví a nebyť clony zo skla, tak sa aj stretnú, s očami babičky, ktorá sa panicky, ustrašene a staro obzerá. V tej chvíli nie som schopný pozrieť inam, pozerám na ňu, až sa svet pohne a všetko sa spomalí. Cítim, trápenie, už nie som pokojný a vyrovnaný, ona už nie je vystrašená a stará. Je mladá, pokojne sedí a žiari z nej vnútorný pokoj. Moje vnútro sa naopak otriasa. Pohľad začína splašene hľadať niečo, o čo sa vedomie môže oprieť. Ruky začínajú trasľavý tanec a kolená strácajú schopnosť udržať váhu tela. Starnem. Ona sa pokojne pozrie do mojich očí a nebyť skiel, tak sa naše pohľady stretnú. Ja som ona. Ona je mnou. Jej tragédia sa topí v tej mojej a moja mizne. Tragédia jej života je moja. Jej život je môj a ja, ja som celý jej. Som v moci jej prázdna a moje prázdno sa plní ňou.

Na roztrasených nohách vybieham na zastávke a okamžite zvraciam. Chrbtom ruky si utieram ústa a obzerám sa na autobus. Sú v ňom uponáhľaní ľudia, unavené tváre, až moje oči narazia na tvár babičky. Jej pohľad a telo sa zmieta v panike, strachu a starobe. Ja pevne stojím vystretý na nohách a slnko ma drží a hladí po zátylku. Ja som ja a ona je ona. Jej život, jej tragédia sú len jej. Môj život, moja tragédia je moja. Otáčam sa smerom domov a pevne vykročím. Ľudia kráčajú okolo a rozprávajú sa, mladé dievčata svietia ako kvietky. Napĺňa ma príjemný pocit vyrovnanej živej bytosti.

Takmer deväť hodín neskôr.

Volám Sylvii. Mobil zvoní a zvoní. Nedvíha. Nahodím si na seba bundu a idem za ňou.

Deväť hodín neskôr. Na inom mieste.

Neviem, čo je to za chlapíka. Ide okolo a ja sa na neho milo usmievam, veď kto sa na vás dnes pekne usmeje? Nebol by svet krajším miestom? Miestom kde vládne úsmev a nie násilie a smútok. Keď prejde okolo, tak zacítim trhnutie. Prudko ma otočí a on ma drží za ruku.

-Čo sa deje?-

-Nič cica, ideš so mnou.-

-Kam? Ja už totiž niečo mám.-

-Len sa trošku prejsť...-, uškŕňa sa.

-Ale ja sa ponáhľam.-

-Ale mňa to nezaujíma!-

 

Prichádza facka. Som jeden z tých prípadov, o ktorých pozeráte príspevky v novinách, keď večer sedíte na gauči a napchávate sa čipsami? Som jeden z tých prípadov, o ktorých zhliadnete titulok v novinách, z ktorého sa vám chce zvracať? Som ten prípad? Prichádza päsť a mne sa motá hlava. Vlečie ma... neviem kam. Až mám šancu sa rozhliadnúť, tak je to jedna z tých klasických uličiek, v ktorej sa odohrávajú všetky tie filmové zločiny. Všetko vyzerá zahmlene a podivne, možno je to tým, že mi napúcha oko a ležím na zemi. Vtedy som už úplne pri sebe, cítim úder do brucha a ako mi dotyčný rozťahuje nohy, snažím sa brániť, jeho zvieracia sila ma ale uzemňuje. Strašne sa bojím. Už mám dole nohavice. Prestávam sa brániť, začína mnou otriasať nekontrolovateľný plač a posledné, čo sa zo mňa derie je opakované „Prosím nie, prosím prestaň...". všetko ako z filmu, ale kde je ten povestný hrdina? Prosím...prosím... Ďalší úder a mám byť ticho... Prosím nie, prosím prestaň, prosím nechaj ma...prosím...prosím...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?