Koberec 25 (časť 5. - Rohožka 4) - Kruhy

Autor: Juraj Brenišin | 18.10.2013 o 20:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  111x

25. kapitola o ceste za cestou

Vôňa rannej kávy. Neviem, či poznám krajší pocit (aspoň momentálne). Slimáčiky kávovej vône sa mi pomaličky plazia po nosnej cestičke. Už len to zabezpečuje, že som sa už úplne prebral. Hmm, kým vychladne, zbehnem po nejaké čerstvé rožky. S rožkami s maslom a mliekom sa budú včerajšie udalosti tráviť lepšie.

Mladá predavačka sa na mňa usmieva, kým blokuje pečivo a ja hľadám mince. Úsmev jej opätujem, aj slnko hneď krajšie svieti, hoc už asi hodinu lenivo vylieza spoza oblakov. Rozdávam úsmevy všade naokolo, no všetci ľudia sa tvária nanajvýš podozrievavo a odmietavo. Svet sa nielenže zabudol usmievať, ale zabudol ten úsmev aj prijímať. Usmiaty človek je dnes nanajvýš čudný - šialený alebo sfetovaný.

To mi pripomína ako som sa minule viezol do práce. Nastúpila jedna stará babička. Klasický pohľad konca života. O dve zastávky vystúpila. S niekým sa na zastávke rozprávala, najprv som si myslel, že bábuška sa stratila a nevie kam sa vlastne dostala. Asi ma zmiatol ten ustaraný starecký pohľad, ktorý sa zvykne ako patina usádzať na tvárach. No potom sa nádherne zvonivo zasmiala, krásny úsmev nezabudol mladosť. Autobus sa pohol, ľudia ďalej rovnako apatickí ako stále, len ja som sedel prikovaný dojatím na sedadlo. Potom, čo vidíte aké smutné miesto je svet, ako trpí, ako kríva, aký je zlý, zrazu zbadáte, že tá prirodzená veselosť z nás vôbec nevyprchala, ani svetom, ani časom. Len sa ju bojíme pustiť von a prejaviť.

Au! Riť! Kým vám to tu rozprávam, tak som zabudol pozerať pod nohy a krásne ukážkovo som sa rozbil o chodník. Nestačil som ani zhodnotiť situáciu a chlapík v obleku mi podáva ruku:
-Poď, pomôžem ti na nohy.-
-Vďaka.-, podal som mu ruku a vytiahol sa na všetky dve.
-Krásny pád, desať z desať.-, zaškeril sa.
-Snažil som sa, ešte dotrénujem salto.-, nedal som sa.
-Daj si pozor, mladý si a celkom k svetu. Čau.-

Kráčam v sne alebo mi dnes svet posiela mail, že krása v ňom ešte prežíva?

Krása teraz naozaj len prežíva. Ľudský červ, zašliapnutý, pokrčený, ranený, sa derie na denné svetlo. Červená, farba života, kým ju nevidno alebo ju necítite v ústach. Všetko bolí. Nie som až taká citlivka, ale tá bolesť je naozaj všade. Zrazu ma premkne strach a chaos. Okamžite sa posadím na posteľ. Som doma. Neviem si spomenúť. Čo sa vlastne stalo? Otvoria sa vchodové dvere a jemne sa zabuchnú. Dostávam ďalší nával strachu. Je to on? Plačem. Zatváram oči pred svetom a zúfalo sa poddávam osudu. Jediné, čo mi na tom nesedí je vôňa, vôňa rannej kávy.

Sadá si vedľa mňa, zase mi ublíži? Chytá ma okolo pliec a mňa zalieva priateľské teplo.
-Pichla si sa do očí alebo si krájala cibuľu?-, prekvapene otvorím oči a musím sa usmiať, Peťo sa škerí priamo do mojich očí. Musím ho objať a teraz plačem už len z úľavy.
-No ták, Sylv. Už neplač, všetko je v poriadku. Doniesol som aj rožteky.-, nedá mi šancu a postaví ma, začne hmkať a v pomalom tempe so mnou tancuje valčík. Topím sa v ňom, prichádza láska a strácam v tých pár minútach aj celý svoj život.

Dvaja ľudia v objatí sa kolíšu v rytme tanca zovretí v objatí. Obaja však vystrašene hľadia pred seba a myslia na minulú noc, keď sa anjel strážny vrátil takmer neskoro. Ona myslí na údery, ktoré dostala, aby spreneverila význam slova „milovať sa". Ona na to myslí tiež, cíti to s ňou. Triašku plaču, strach a bolesť, Boh dobre napísal túto tragédiu. Odvrátená strana života. Dej sa posúva, ona očakáva ostrú bolesť medzi stehnami, on ju miluje a tak to cíti tiež, v oboch sa trasie vystrašené dievča. Klapka. Teraz vidí on. Vidí ju a všetko v ňom kričí, čo to svätí dopúšťajú. Neverí, že jej niekto môže ublížiť, neverí, že na svete je také zlo a bojí sa ho. Ona ho miluje a tak to cíti tiež, v oboch sa v tmavom kúte ustrašene krčí malý chlapec. Postavy sú rozostavené, svätý Juraj, Drak, Ľalia a Beštia. Beštia v svätom Jurajovi sa vrhá na Draka a bojuje s ním. Ľalia pomaličky vädne. Rytier zasadzuje posledný úder a Drak je porazený. Svätec sa skláňa nad zemou, ukladá si ľaliu do vrecka, naskočí na koňa a uteká dať ľaliu do vázy. Už je preč.

Nezavolal políciu, bál sa, že to ona nezvládne, obliekol ju, vybral kľúče z vrecka a zdvihol ju na ruky, v tme bytu sa stráca muž so zlomenou krásou na rukách a ukladá ju do postele. Ešte dlho sedí nad spiacou dievčinou, potom odchádza, posadil sa na balkón, zapálil si cigaretu a rozplakal sa. Bojí sa, že jej bolo ublížene príliš. Bojí sa a ona s ním, vystrašené dievčatko a chlapec sa zafúľaní a uplakaní krčia spolu v kúte a objímajú sa, hľadajú s svoju istotu. On prestane hmkať melódiu, tanec sa zastavil a pobozkajú sa, v tom okamihu sa už nič nestalo, nie je žiadne vtedy, už je len teraz, zabúdajú.

Sadli sme si k stolu. Sylvia vyzerá spokojne a už v poriadku, dal som jej kakao a rožky s maslom. Aj tvár sa jej dáva dokopy, pumpujem do nej lásku a ona ju hltá plnými dúškami a opäť mi pred očami rozkvitá, je úžasná.
-Ty dnes nemáš prácu?-
-Mám, ale volal som šéfovi.-
-A? V poriadku?-
-No, povedal som mu, že sa idem vysrať z podoby,-, zasmiala sa, - a on, že v poriadku, že keď za dnešok naseriem plné vedro, tak mi zdvihne plat.-
-To je super.-, smeje sa s plnými ústami raňajok.
-Hej, dnes ma svet príjemne prekvapil. Dnes je asi zatmenie Satana, ľudia sú dnes akosi lepší. Mám radosť pusa.-

Jej úsmev je odmenou. Nechávam ju, nech ma pohltí a celý predchádzajúci život mi pripadá bezprostredne prázdny. Samozrejme nebol zbytočný, ani jeden moment nebol zbytočný, veď ma doviedli až sem.

Ostal až do ďalšieho rána, rozprával sa so mnou. Pri jeho prerozprávaní Snehovej kráľovnej som sa sladko ponorila do ozdravujúceho spánku. Snívalo sa mi o svätom Jurajovi, ktorý porážal draka, ktovie, čo to malo znamenať. Ráno už bol preč, šiel do práce, už som sa cítila skvele, bezcieľne som sa potulovala po byte až som našla vreckovku popísanú pravidelnými a usporiadanými rukopisom. Bola to jeho báseň.

Mesiac letí tmou,
ľudia schovaní do noriek
bezcieľne hľadia von,
kde zástupy snehových vločiek
zvracajú nad svet pod sebou.
Pália tváre stratených,
a ľad sa plazí priamo do nich,
duše miznú v útrobach konárov
hrozivo vijúcich za oknami,
myslíte, že život je len hrou?
Proste Boha 
nech Satan nás ochráni.

Ľudia hrozivo hľadia von, 
znásilňujú, vraždia pohľadom,
dobytok len a len na chov,
zbláznia sa v čase dohľadnom.
Už len slepá pani v bielom načúva,
až kým sa jej úchylný úsmev
neroztiahne po tvári a počuť rev.
Smrť si koná povinnosť,
rozťahuje krídla do objatia,
každý sme jej hosť.
Tak príď, a prosím, bez dojatia.

V Rusku je treskúca nočná zima. Dvaja muži usmiato sedia za volantom. Starší z nich sa obzerá veselým, takmer pološialeným pohľadom. Rozprávajú sa. Hovoria o svojich zážitkoch a svojich dcérach. Spoza stromov sa vyrúti kamión a dostáva šmyk. Vodič auta strhne volant, aby sa vyhol zrážke, auto sa však pokĺzne a strelí do priekopy. Chvíľku je ticho, potom sa ozve vietor. Jeden z mužov sa preberie a hľadí na scénu, ktorej nevie uveriť. Krvavý Koberec za volantom sa nehýbe a ani nedýcha. Iľja bleskovo vyskakuje z auta, náhlivo volá sanitku a vyťahuje vodiča z auta.
-Nie, Sáša, nie! Ty nesmieš...! Ty nie! Sáša!-

Koberec ale mlčí a nepočúva...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?