Koberec 29 (časť 5. - Rohožka 8)

Autor: Juraj Brenišin | 6.11.2013 o 17:53 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  73x

29. kapitola o ceste za cestou

Už je podvečer a stále sme s Kozou sami. Peťa sme od včera večera nevideli. Povedal, že si ide po pivo a odvtedy sa už neukázal, hľadali sme ho celý deň a nikde nebol, mobil mal vypnutý. Ja osobne som už začínala (alebo skôr už bola) poriadne nervózna, ale Koza vyzeral celkom v pohode a dokonca si vyložil nohy masírujúc si pri tom stehná, nohy boleli aj mňa.

Trvalo nám asi do polnoci, kým sme obaja zaspali. Nemyslela som si, že by som mohla zaspať, ale bola som už príliš unavená a Koza ma ubezpečoval, že Peťovi sa nič nestalo.

Chápal som, že sa asi už na koncert nevrátim, ale koniec koncov, zajtra bol nový deň a tak som ich oboch mohol nájsť pri aute. A prečo som odišiel? Pri bare som sa dostal do rozhovoru s malou skupinkou ľudí, povedali, že stanujú neďaleko na lúke a že majú dosť chlastu, či nejdem s nimi. Hlavne dve mladšie holky, ktoré boli s nimi ma ťahali. Ešte raz som sa s pivom obzrel dozadu, či nezbadám mojich spolucestujúcich, ale Sylvia aj Koza boli nenávratne stratení v dave, tak som sa nechal prehovoriť.

Neklamali, na lúke boli rozložené dva stany a deky, tu už bola celá partia pokope a ja s nimi. Vybrali sa fľaše a ubalili jointy, neďaleké svetlá a hluk koncertu prehlušila vlastná hudba a poskakujúce svetlo ohňa. Všetci sa vynikajúco bavili, mňa nevynímajúc, len občas som musel pomyslieť na mojich dvoch priateľov, ktorých som nechal na koncerte. Všimol som si, že partia si nerobila veľmi ťažkú hlavu s drogami a chvíľkami boli tak veselí, že mi už liezli na nervy. Tak som sa poobzeral a prisadol som si k holke, ktorá z nich pôsobila najdepresívnejšie. Volala sa Petra, pohľad ukazoval, že už má čosi v sebe (čomu napovedali aj porozhadzované pivové fľaše) a pomalé pohyby ukazovali možno aj viac. Začali sme sa rozprávať, ako väčšina ľudí aj ona bola stratená vo vlastnom živote, pretože jednoducho nechcela a nevedela akceptovať možnosť toho, že sme tu pre nič a len tak.

-Aj rodičia mi celý život hovoria, že si musím nájsť nejaký cieľ, na ktorý sa zameriam.-

-A ak budeš tým cieľom ty sama a tvoj život ako taký sám o sebe?-

-Vieš, mám pocit, že to nie je dosť...-

-Ale ty už vlastne ani nevieš čo by bolo dosť... len hádam.-, pomaly otočila na mňa dve lesklé loptičky, ktoré sľubovali slzy, skôr či neskôr.

-Presne tak...-, vzdychla si.

-Vieš, si dieťa, ktoré príliš počúvalo rodičov, ale nikto nemôže povedať, že daj svojmu životu zmysel, ja hovorím, hoď na to bobek. Nevedie to k ničomu, len sa pozri na všetko okolo seba. Všetko je na tak kruté hovno, z hovna sme, k hovnu smerujeme a aj to sa len brodíme cez hovná, človek je pominuteľný a všetko jeho s ním. Takže ser na to a teš sa, kým môžeš.-, usmial som sa na ňu a očakával som, že aký ohlas vyvolajú moje slová.

Očividne žiaden, Petra zívla, vstala a odišla spať do stanu. Ja som ostal sedieť, upíjal si pivo a pozeral na tú skupinu predo mnou, celý svet už fungoval len pre nich a oni pre mňa, keby som bol chcel, tak by som si s pokojom anglickej slaniny prepol kanál, ale toto bol príliš pútavý dokument. Bolo to o indiánoch, práve prišlo požehnané obdobie dažďov, zem im pučala pod nohami a oni sa z toho tešili ako malé deti. Tancovali a spievali. Tanec pôsobil dosť nemotorne, ale zrejme to bol akýsi rituál, čím dlhšie tanec, teda skôr rituál, pokračoval, tým viac to vyzeralo ako oslava plodnosti, ktorá mala skončiť minimálne jedným počatím. Pocítil som zvláštne prázdno človeka v tej neustávajúcej snahe o plodenie, nakoniec nebol som sám obeťou tohto nezmyselného cyklu? Nebola aj moja láska len nástrojom, ktorý ma mal udržať v reťazci rozmnožujúcich sa jedincov? Pripadal som si zrazu ako najopustenejší človek na Zemi. Indiáni predo mnou už odpadávali do svojich stanov a na mňa zabudli, koncert za mnou stíchol, aj ten oheň horel nejako slabšie.

Oprel som sa oboma dlaňami o kameň, na ktorom som sedel. Zachytil som sa o Petrine tabletky, plný sáčok rôznych tabliet. Drogy a dieťa opustené Bohom. Niekde poskočilo modré svetlo, hneď aj zmizlo, ale pocit ostal. Vybral som tabletku a zapil ju pivom, zvyšok som si schoval do vrecka, no okamžite som si to v záchvate beznádeje rozmyslel a dal som si ešte dve. Vykročil som smerom do mesta a niekto vypol svetlo...

Pomaly otváram oči a rozmýšľam, či Peťo ešte žije. Vstávam a vyliezam z rozpáleného stanu. Kde len môže byť? Poznáte ten pocit, keď vám niekto, koho milujete, chýba, ale toto je horšie o ten strach. Koniec koncov tá noc, keď zmizol bola riadne divoká. Bojím sa, ale len dovtedy čo na mňa zasvieti slnko, pokojne si tam sedí a zahaľuje sa do oblakov, cez dym zo stúpajúcej cigarety mu svietia oči pod unavenými viečkami, ale usmieva sa na mňa.

-Bré ráno.-, usmial som sa na ňu.

-To len tak? Kde si bol?!-

-Vlastne neviem presne, s nejakými ľuďmi z toho koncertu.-

-Ty ani vlastne nevieš?! Vieš ako dlho sme ťa hľadali?!-

-Nemali ste si robiť starosť...-

-Že nemali ste si robiť starosť?! Vieš ako sme sa báli?!-, nie, neviem.

-No tak prepáč.-

-Veľmi si sa zmenil odkedy sme odišli.-

-Ale čo by Sylvi. Som to stále ja, ten istý.-

-Nie, niečo v tebe je iné... preber sa.-

Aspoň Koza to zobral celkom v pohode. No ten jednoducho len akceptoval fakt, že som späť a všetci sme opäť na ceste. Sylvia si sedela na zadnom sedadle a celý čas bola ticho. Mala pravdu? Zmenil som sa? Áno, zmenil. Začínal som cítiť neuveriteľnú ľahostajnosť, k všetkému, k hocičomu. Miloval som ju, ale na druhej strane mi prišlo strašne smiešne to, ako tam sedí a nerozpráva sa s nami, lenže nebude tam sedieť naveky a raz sa opäť začne rozprávať a usmievať. Áno, zmenil som sa, ale buď neviem, čo s tým robiť, alebo je mi to vrcholne jedno.

Musel som si normálne pospať, takže som šoférovanie nechal na Kozu. Sylv bola stále ešte urazená a tak som sa necitlivo usalašil do sedadla a pod poryvmi príjemného vánku som si nechal láskať vlasy slnkom. Kam sme išli? Myslím, že momentálne sme mali smer na Čechy. Neviem prečo sme tam išli, možno by to mal vedieť šofér, ale toho to netrápilo viac ako zrnko maku na zemi. Po asi dvoch hodinách som sa zobudil, akurát sme stáli na benzínovej pumpe, Sylvia bola na záchode a Koza sa vracal od kasy s úsmevom a paklom cigariet.

-Aspoň to nefajči tu.-, uškrnul som sa na neho.

-Čo ti práši?-, zasmial sa on, -Počuj, buď na tú Sylviu trošku milší, strašne sa o teba bála.-

-Veď vieš, že sa nestratím.-

-Viem, ale ona to nevie. Nedala mi pokoja, kým nebola tak unavená, že nevládala chodiť.-

-Idem na vécko, ok?-

Neviem prečo, ale nemal som chuť to počúvať, bolo tak ťažké pochopiť, že mám chuť byť aspoň na pár chvíľ slobodný a pritom neznesiem predstavu bytia osamote? Postavil som sa z druhej strany pumpy a zapálil som si. Nechcelo sa mi premýšľať, teplo sa zhusťovalo a ja som sa cítil akurát bezvýznamne na to, aby som nemal chuť hocičo riešiť. Nemal som chuť rozjímať aký tragický je môj život a že ma nikto nechápe, lebo to samozrejme... nebola pravda. Všimnite si aj vy v svojom okolí, až podozrivo veľa ľudí aspoň trošku rozumie vašim vnútorným pochodom a nie je to ani trošinku desivé. Oukej, tak vypnem. Vložil som ruku do vrecka a tam som našiel ten Petrin balíček tabletiek. Musel som si sadnúť. Aké sú rôznofarebné. Ľudia sa nevedia na seba ráno usmiať v zrkadle, tak napchajú šťastie do lentiliek a hop, sme hotoví. Niekde v diaľke vidno kratučký modrý záblesk. Nechce sa mi rozmýšľať. Cítim, že moja hlava je ťažšia ako celý svet dokopy. Nie, nechce sa mi rozmýšľať. Cítim, že sa niečo zmenilo... Nie! Nechce sa mi rozmýšľať! Musím ísť naspäť... Bože! Ako sa mi len nechce rozmýšľať... Daj si pilulku, dnes sú na všetko... Dnes to bude oranžová... Ešte fľašu a do auta... Napiť sa, nerozmýšľať... Chcete? Nie... Oukej... Modrý záblesk...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?