Koberec 30 (časť 5. - Rohožka 9)

Autor: Juraj Brenišin | 16.11.2013 o 23:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  62x

30. kapitola o ceste za cestou

Mali sme prekročiť českú hranicu, nemyslel som si toho veľa, ale tá možnosť mi dávala naozaj veľa. Iná krajina, možno (určite nie) nový život, možno nové zážitky (stále len nový život). No celé sa to akosi obrátilo, síce sme prešli hranicu, ale vôbec nič už neskončilo tak, ako malo. Očakával som viac? Možno niekedy predtým, ale teraz som sa smial a plakal som so svojim vedomím. Nechcel som to až tak... ale predsa len, boli sme prepletení ako makovo-sézamová pletenka a obaja sme sa plazili tmou, ktorú som v nás zasial ja... a prečo? Pre asi jedinú vec, pre modrý záblesk. MODRÝ ZÁBLESK! Neviem ako sa to stalo a premýšľal som, či to neboli tie tabletky, ale cítil som, že to začalo už predtým, dávno predtým. Modrý záblesk tu kdesi vždy bol a vedel som tomu zabrániť? V žiadnom prípade, určite som s ním kedysi bojoval, ale aj tak tu bol. Aj po vyhratom boji tu kdesi bol.

Tesne pred hranicou sme sa zastavili na nočnú stanovačku, aby sme ráno mohli vkročiť na územie našich západných susedov. Rozložili sme stan, len ja som ostal sedieť na aute a pozeral sa na noc. Sylvia sa so mnou veľmi nebavila, takže ma nechala osamote a ja som si tu mohol posedieť s mojimi myšlienkami, ktorých až tak veľa nebolo, ale o to zákernejšie a hlbšie ma trápili. Koza sa utiahol do stanu a Sylvia čoskoro tiež. Pozeral som na hviezdy a opierajúc o sklo som si na svoje prekvapenie celkom prirodzene a mimovoľne vložil do úst pilulku oranžovej farby a zapil pivom. Hviezdy sa mi zdali bližšie ako ja sám. Nebo plné modrých, bielych a žltých svetielok. Spomenul som si okamžite na Forresta Gumpa, chcel by som byť vtáčikom a letieť niekam ďaleko... hviezdy sa ľahko rozmazali a ja som pocítil zvláštny chlad a zimu v hlave.

Peťo sedel na aute a viac menej nás dvoch ignoroval. Ja som vliezol do stanu, nevedel som čo bude nasledovať a vôbec, to šoférovanie ma už zmáhalo a atmosféra v aute mi nepridávala, Peťovi niečo liezlo na mozog a Sylvia si túto cestu podľa mňa predstavovala ako akýsi úžasný výlet, ale tak to nebolo. Táto cesta je očistná, možno ju nepodstupujeme ani tak dobrovoľne ako by sa mohlo zdať a každopádne, očista nie je vždy ľahká a zábavná. Sylvia podľa mňa nechápala, čo tu vlastne robíme, či hľadáme. So zvláštnymi očami vošla za mnou do stanu.

-Ahoj.-

-Ahoj, myslíš, že Peťo tam bude celú noc?-

-Úprimne? Netuším. Už to pár krát takto spravil. Ťažko povedať.-

-Prečo ťa vlastne volajú Koza?-

-Haha,  no po prvé som blbý ako koza a po druhé, raz na jednej chate som chcel utiecť od jednej holky z postele. No skončilo to trošku inak, topánky, ktoré som mal na nohách priviazala k posteli aby som neušiel a potom sme si to rozdali. Presne ako sa znásilňuje koza.-, zasmial som sa, pretože tento príbeh bol do poslednej bodky pravdivý.

-Aha. Počuj, čo je Peťovi?-

-Myslím, že mu niečo letí hlavou, ale podľa toho ako sa správa si to asi musí vyriešiť sám.-

-Spravila som niečo zle?-

-Nie Sylv, neboj sa. Ty si nič nespravila zle, ani by si nemohla, si na to príliš... no... dobrá. Nikto vlastne nespravil nič zlé. To sa proste na takejto ceste stáva.-

-Si milý. Ale čo mám robiť?-

-Môže to znieť blbo, ale asi nič.-

-Napadlo mi, že by som šla domov. Chýba mi otec.-

-Ak to tak cítiš, tak to rozhodne tak urob. Ja na neho dám pozor a vrátime sa a všetko bude zas v pohode.-

-Ach, som z toho unavená. Neviem, nechcem ho opustiť.-

-S tým si nelám hlavu, neopúšťaš ho a on to pochopí a ak nie, tak ja mu to vysvetlím.-

-Si milý...-

Poznáte tie konce rozhovorov, kde sa vpije ten druhý do vašich očí. Vidíte ako vám pozerá na pery a tie jej vlastné sa chvejú. Poznáte to, ako si zrazu všimnete závan vône vlasov, ktorý vám doteraz nikdy neudrel do nosa. To ako sa jemne zježia chĺpky na rukách, to ako sa vám zachveje žalúdok a vy viete, že ju musíte mať. Niekto o tom píše básne, ja som sa rozhodol nerobiť nič. Radšej voľný priebeh ako krutý omyl. Vrhla sa na mňa a všetko to už plynulo tak prirodzene...

Modrý záblesk a aha! Padajú hviezdy! Teda nie hviezdy, prirodzene je to len meteoricky roj, ale pre obyčajného človeka nohami a pobytom na zemi je to božské divadlo čohosi transcendentného. Musel som to ukázať aj tým dvom. Okamžite som zoskočil z auta, až som zvíril prach pod nohami a dobehol k stanu. Otvoril som ho a strčil dnu hlavu.

-Poďte sa pozrie...-, hlas mi ostal pred hlasivkami. Videl som dvoch ľudí, ktorí k sebe mali takmer najbližšie ako ľudia môžu.

-Ach! Peťo to nie je tak!-, vykríkla. Celá situácia ma v konečnom dôsledku pobavila, Koza odvrátil pohľad.

-Haha, ak nie tak, tak ako teda?-

-Nooo...-

-Vidíš, je to presne tak.-, usmial som sa, - Ale to je v poriadku.-, vystrčil som hlavu naspäť na vzduch a vykročil k autu. Sylvia vybehla za mnou.

-V poriadku?!-

-Áno, v poriadku, robíme to, čo musíme.-

-V poriadku?! Ty ma vôbec nemiluješ!-

-Ale milujem, len ťa nevlastním. Robíš...-

-Ja viem, čo musím! Ale vieš čo? Mám toho plné zuby! Nerobím, čo musím, urobím čo chcem!-

Zvrtla sa a odišla do stanu, ja som sa zvalil na zadné sedadlo a dal si ďalšie lieky, Po chvíľke myšlienok som zaspal. Keď som sa zobudil Koza sa opieral o kapotu a fajčil, stan bol zbalený a Sylvia nikde. Koza sa spoza kúdoľov dymu na mňa zamyslene pozeral a ja som nevedel, čo si myslieť. Nejako som prestal rozumieť momentálnej situácii a to nielen mňa a mojich priateľov, ale aj sveta. Čo sa dialo? Zredukoval som sa na modrý záblesk občasne zjavený mojim podvedomím do oblohy?

-Pozri Peťo, mrzí ma to.-

-Nie, nie, netráp sa.-, neviem, či sa mi to zdalo, ale znel som sám sebe unavene.

-Nie, poznáš ma. Takéto veci nerobím...-

-Robíme, čo musíme.-, déja vu?

-Vážne ma to mrzí.-

-Vzhľadom na to, že za to sám nesiem podiel viny, tak je to ozaj v pohode. Myslím, že sme ju nemali brať so sebou.-

-No... hm... to si úprimne myslím aj ja. Ale nemyslím, že je to problém. Nie teraz.-

-Ako to?-

-Nevšimol si si, že sme tu len dvaja?-

-Kam šla?-

-Domov, v noci hneď ako si zaspal sa zbalila a šla do tej dediny za nami.-

-Veď to je päť kilákov!-

-No očividne jej to nevadilo. Volala mi, už sedí v buse. Potom na vlak a domov.-

-Spravil som chybu...-

-No trochu, ale ono sa to všetko spraví, ako sám rád vravíš.-, priateľ sa na mňa usmial, presne tak ako sa na vás usmeje pravý priateľ.

-No asi áno...-

-Chceš ísť ďalej alebo domov?-

Či chcem ísť ďalej alebo domov? Viem ja? Prečo by som mal vedieť čo chcem, keď to samo chcenie to nevie? Myslíte, že som mal ísť za Sylviou? Bežať, dolámať si nohy a dať to všetko do poriadku? Asi mal, ale to by bol zrejme nejaký príjemný koniec zle písaného románu. A toto rozhodne román a ani koniec nebol. Toto bolo naozaj a ja som si predstavoval ako by som sa zachoval keby ma bol napísal nejaký scenárista. Akú repliku, aké cesty, aké finálne riešenie by mi bol vymyslel? Neboli modré záblesky len odleskom kamery? Hlava mi šla prasknúť a Koza oproti mne len laxne stál pevne pripravený na nohách otočiť sa akýmkoľvek smerom bez pripomienok či otázok. Sylvia? Idem za tebou alebo ďalej? Naozaj som nevedel, zapálil som si a posadil sa na sedadlo spolujazdca, Koza pomaly obišiel kapotu a posadil sa vedľa za volant. Ešte raz som si potiahol, vydýchol a vedel som to.

-Ideme ďalej, smer Česko.-

Koza sa usmial a nasadil si slnečné okuliare. Ostali po nás len stopy pneumatík na kraji čistinky. Prepáč príroda, zas raz si človek požičal tvoje lono a teraz...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?