Koberec 33 (časť 6. - Koberček 1)

Autor: Juraj Brenišin | 27.11.2013 o 18:55 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  93x

33. kapitola o ceste za cestou

 

Všimli ste si niekedy poriadne ženský plač? Najmä plač mladých žien, ten je najúprimnejší. Je dušu trhajúci, ťažko na ňom nájsť niečo príjemné. Je vyjadrením absolútne čistého zúfalstva, aké by ste márne hľadali dokonca aj u bezmocných malých detí. Je nástojčivý, pýtajúci sa. Je ale odpoveď, ktorá by bola hodná toho, aby ho umlčala, uspokojila?

Raz som šiel vo vlaku a kým som čakal v kupé na zapískanie výpravcu, tak sa z vedľajšej malej osemmiestnej miestnôstky ozval plač práve mladej ženy. Niekto bol aspoň s ňou, sťažovala si, neviem na čo. Jediné čo som plne rozumel bol ten plač. Zachytil som ho len kratučko, len v prestávke, za ktorou hneď šla ďalšia pieseň v mojom prehrávači. Zastavil som ho, niečo na tom plači bolo tak pútavé, že som ho nemohol nepočúvať. Nemyslite si ale, že som nejaký úchylak živiaci sa utrpením dievčat. Je ale nutné povedať, že práve tento plač - plač mladých ženských duší je niečím krásny, príťažlivý. Je tým najbezradnejším a najpriamejším vyjadrením ľudského prežívania živého života. Nikdy nikde nenájdete toľko živosti prežívanej tak úprimne a bezprostredne. Niekto by mi mohol oponovať tým, že je tu predsa aj obdobný smiech. Iste, ten je úžasný, žiariaci, priam presvetľujúci všetko bdelé i spiace na svete. Ale je tu zas práve to nepísané pravidlo, že utrpenie nás ľudí zasahuje akosi viac, intenzívnejšie. Nebudem sa tu krútiť v klišéovitej špirále polemiky o tom ako smútok inšpiruje celé generácie umelcov. Ak si ale myslite, že som aj ja práve tak fascinovaný smútkom, tak sa v tomto prípade horko mýlite. Je to práve ten atribút života, ktorý je v tomto plači tak pútavý. Je práve dôležité, aby bol vyjadrením určitej malej životnej tragédie, nemal by byť odrazom ťažkého osudového zásahu. Je to práve tá suma malých tragédií, ktoré asi úplne presne poskytujú obraz o živosti - živote života.

Je to ale na zamyslenie, nechýba potom život fascinovanému - v tomto prípade  mne? Toto je ďalšia z maličkostí, ktoré ma zas nezmyselne vždy trápili: Prečo sme očarení životom a jeho živosťou?. Otázka možno ani nestojí tak „prečo" ako skôr „načo". Pripadá mi to ako mať rád čokoládu a nenapiť sa s ešte obláčiky vypľúvajúcej šálky s obsahom kakaového moku najčírejšej chuti a kvality...

-Myslíš, že by som ju zbalil? -, pohárom ukázal Maťo na slečnu pri bare s blond vlasmi, ktorých farbu zistíte až tak po dvadsiatich minútach, keďže ste nútený si najprv do detailu obzrieť každú vypuklinu, každý záhyb... v skratke kozy, zadok, nohy... a prerušil moje aj tak nikam nevedúce úvahy.

-Tú? Tak do čierneho igelitu a aj o tom pochybujem, lebo vyzerá byť silnejšia ako ty.-

-Ale za pokus to stojí, nie?-

-Myslím, že stojí akurát tebe, ale to je tak všetko.-

-Debil, vážne si debil.-, vzdal to a odpil si z piva.

Trošku mi ho prišlo ľúto a okrem toho aj ja by som rád vybrdol z nekonečného kruhu poloposadnutosti-pololásky, ktorým som sa týral už viac než dlho, a to najlepšie nejakým blonďavým šantením. Tieto túžby, ale museli ísť bokom, keďže sa vo mne hlásia peristaltika a nevyhnutnosť potreby zaviesť nejaký ten kábel na toaletách. Odľahčený som po ceste späť vzal ďalšie dve pivá a všimol som si, že Maťova korisť už nie je sama. Sadol som si opäť k stolu a pozrel som na priateľa.

-Oukej, podľa mňa to treba skúsiť, má tam aj kamarátku, takže aj mne sa újde.-

-Ale prosím ťa, mal si pravdu, kým si bol na hajzli, tak som tam bol a poslala ma kadeľahšie.-, nikdy si nedá povedať a potom to takto dopadne.

-To vážne, ser na to, skúsime ešte raz.-

-Ale nie...-

-Poď!-, potiahol som ho za rukáv a už sme stáli pri bare. Blondína prevrátila krásnymi veľkými očami a ja som sa usmial na jej kamarátku.

-Ahojholky!-, nervózne som spojil dve slová do jednoliateho novotvaru, -Prepáčte, že otravujem, ale ako ste si iste už všimli, môj kamarát nemá bohvieaký dar reči,-, modrina na nohe, - naopak ja som ukecaný blázon a tak by sme sa radi k vám pridali, ak by vám to nevadilo.-, nadôvažok som sa milo usmial. Chvíľku na mňa hľadeli dva páry chladných očí, brunetkine sa začali pomaly roztápať a blondína sa nakoniec trošku umelo usmiala.

-Dobre, sadajte.-, posadil som sa medzi ne a Maťo sa s červenajúcim sa pohľadom posadil vedľa blondíny - Janky, ja som sa začal usmievať na brunetku - Katku.

Ukázalo sa, že dievčatá to majú namierené na kalbu na byt, kde ako som pochopil sa majú vo veľmi väčšej miere koncentrovať osoby ženského pohlavia. Moja spodná čakra začala veliť jednoznačne do útoku. A že, čo my. Maťo začal habkať, že len tak na pive, no ja som ho rýchlo prerušil.

-Ále, my máme ísť na oslavu ku kamarátovi, ale vyzerá to ako nudný žúr a predsa nenecháme dve slečny osamote.-, vyceril som zuby priemerne zažltnutej bielej farby.

Po hodine rozhovoru sme zistili, že sme všetci navzájom kompatibilní a že dievčatá meškajú k svojim kamarátkam na internát. Tak, že ich odprevadíme. Nejako nás nepozývali a nepozývali, Maťo sa začal tváriť otrávene a ja zrejme zúfalo, aj keď som sa snažil udržať veselý tón. Prišli sme až pred vysokú budovu plnú stredoškolákov a dievčatá sa rozlúčili. Pri odchode sa otočila Janka a žmurkla a nás, doneste fľašu, druhý balkón zľava na treťom poschodí. Oukej, fľaša, druhý balkón, ľavo, tretie poschodie. Liter vodky sme zháňali asi hodinu, stihli sme sa pohádať o borovičke.

-Holky nebudú chcieť borovičku.-

-Ale dajú si, vieš, že mi vodka nechutí.-

-Nechutí ani mne, ale dievčatá mi chutia, tipujem, že aj tebe, či ľúbiš len mňa?-

-Prečo sa mi dvaja kamarátime?-

-Tiež sa pýtam...-

-Dobre, vodka. A cigy ešte máme?-

-Holky budú mať.-

-Veď nefajčili, ty chuj!-

-Strúhali formu.-, v hlave som si predstavil všetky tie filmové a seriálové hýriace dievčatá, sú len v spodnom prádle, pod stropom jemná cigaretová hmla, navzájom si lejú alkohol do otvorených úst a zadúšajú sa smiechom, jediné, čo im chýba, sme my - chlapi. Keďže tam ale nie sme, tak si musia vystačiť samé, začínajú sa bozkávať, podprsenky sa rozopínajú... sakra, stačí, musím sa sústrediť. Na Maťovi vidno, že jeho myšlienky sa uberajú podobným smerom, potom zbadá môj pohľad a pochopí to isté. Obaja sa musíme smiať, preto sme priatelia. Kúpili sme ešte jedny westky.

Prišli sme k internátu a hľadali náš vysnený balkón, podľa svetiel, smiechu a hudby to ani nebolo až také náročné. Maťo zdvihol hrsť kamienkov a začal hádzať, kým konečne trafil stihli sme cigaretu a potom sa konečne balkón otvoril a hľadelo na nás neznáme dievča v tielku a šortkách. Ani som sa nemusel pozrieť na Maťa a vedel som, že aj on pookrial.

-Čo chcete?-, pozrela na nás a tú otázku položila tým podivným šepto-krikom.

-Nie je tam Janka alebo Katka?-, prevzial podobným hlasom iniciatívu Maťo. Dievča len bez slova zmizlo v izbe a za chvíľku vyšla Janka.

-Ahoj.-, jednohlasne sme pozdravili a zakývali jej rukami ako dvaja úplní debili.

-Na čo čakáte?-

-No, na vás.-, odpovedal som a začínal som chápať, že čo sa na nás chystá.

-No lezte!-

-Ona chce, aby sme liezli.-, zasmial sa nepresvedčivo Maťo. Pozrel som na neho a strčil si fľašu do vnútorného vrecka bundy.

-Áno, ona chce, aby sme liezli.-, usmial som sa a začal liezť po mreži prízemia až na balkón opustenej izby na prvom poschodí, tam som sa prehupol cez zábradlie. To očividne povzbudilo Maťa a vyliezol rovno na druhé.

-Boha...-, vzdychol som si, keďže som nikdy nebol excelentným lezcom a rýchlo som v hlave prekonal obavy a oľutovanie tohto činu a vyhupol sa cez zábradlie a hore. Opäť som sa usmial ako hlupák, očami som rýchlo našiel Katku a zamával jej. Dali sme si cigaretu, aby sme nevydržali ako nadržané prasatá a až potom sme vošli dnu. Tu sa miešali voňavky, rexony, sprchové gély a alkohol všetkých zúčastnených. Ahoj, Alex. Vystrčil som ruku do pléna takým spôsobom, že nebolo celkom jasné s kým sa to vlastne chcem zoznámiť. Maťo naopak nabral odvahu a už sa so všetkými spoznával, ja som si to decentne zopakoval. Martina, Peťa, Dixy, Lenka a opäť Martina. Samozrejme plus Katka a Janka. Dixy s pestrofarebnými vlasmi nám podala fľašu so zelenou etiketou.

-Dáte si?-

-Jasné!-, odpovedal Maťo už s fľašou v ruke, napil sa, podal mi ju a zlovestne sa zaškeril, šeptom dodal, -Borovička.-

Kyslo som sa usmial, odpil si a posadil som sa na posteľ s menším počtom dievčat. Prisadla si Katka. Po tom, čo som sa nechal voľne unášať prúdom sa partia prirodzene rozdelila, Maťa, Peťa, Lenka a Janka začali diskutovať nejaký denník plný bulvárnych správ a farebných reklám tak lákavých pre ženské oko tejto kategórie. V tejto chvíli som sa musel v duchu ospravedlniť všetkým redaktorom a editorom za nadávky na tento skôr vizuálny ako literárny obsah, všimol som si, že práve tieto reklamy a fotky boli jediné, čo tieto dievčatá zaujímalo. Text preskakovali náruživosťou škôlkara nad šlabikárom. Maťo bol hotový (nie úplne) a tak sedel pri nich zohnutý medzi ich prsiami, ktoré mu dovolili to, že nemusel konverzovať, stačilo tam byť. Janka mu v tej chvíli určite prenikala všetkými myšlienkami a snami. Ja som sedel medzi Dixie, z ktorej sa vykľula úžasná pseudointelektuálka, Maťou, ktorá jej pritakala, a Katkou. Tá hovorila najmenej, ale práve tým sa u mňa zvláštnym spôsobom dostávala na prvé miesto. Šli sme spolu na balkón, kým Dixie ohúrovala Maťu svojimi vedomosťami z bohvieakého týždenníka, ktorý je publikovaný na internete vždy po dvanástej na obed. Ja som zatiaľ nešikovne opito zapaľoval cigaretu sebe a snažil som sa aj Katke, kde som to nakoniec vzdal a skrúšene som jej podal zapaľovač: Zapáľ si.

Za tú chvíľočku som sa dozvedel, že keby nebolo podivného systému, ktorý chráni to, čo nemá a nechráni tých, ktorí ho potrebujú, tak by bola skončila v detskom domove. Jej otec pil ešte pred tým ako alkoholici založili prvú ligu a náležite to jej aj jej mame dával pociťovať v návaloch alko-hnevu. Ľahkým a krátkym slovom to bolo psychopat. Podľa toho, čo som stihol chápať v riadkoch a aj medzi nimi, tak jej mama tiež nebola práve úžasná. Vďaka alkoholu sa na mňa v týchto pridlhých dvadsiatich minútach zosypal batôžtek krívd, chýb a utrpení, ktoré Katka v sebe niesla. Po návrate na izbu bolo všetko tak ako sme to zanechali. Maťo strčený vo výstrihu štyroch dievčat. Nebolo mu čo zazlievať, túlil sa k ich najinteligentnejšej časti. Dixie prešla na náboženstvo a sionistické konšpirácie. Martinu to očividne nezaujímala, ale počúvala ju s neschopnosťou opitého človeka rozumieť vete dlhšej ako štyri slová. Katka ma vytiahla na chodbu. Opäť som pestoval domnelú rakovinu pľúc. Úprimne sa mi nechcelo počúvať o jej životných polenách a tak so zvyškom vodky v ruke som jej jednoducho zarval:

-Máš krásnu prdel.-, aspoň na výraz „zadok" som sa mohol znížiť.

-Prosím?-, zažmurkala na mňa falošnými mihalnicami.

-Máš krásnu prdel a tie prsia, čo ti takmer vyskočia z výstrihu sú boží zboží.-

-Bože! To, čo si dovoľuješ?! Si normálny?-

-Tak už som počul o celom tvojom živote, zverila si mi najdôležitejšie momenty tvojej existencie,-, myslím, že „existencie" som zakoktal, som opitý, čo s tým (a kam s ním?), -a kozy nie?-, dievča vedľa mňa poslušne stíchlo. Dal som jej opitú pusu. Nebránila sa, tak som jej dal ďalšiu. Aj tak sa nič nestalo. Začala líčiť opäť ožranské príhody jej otca a ja som sa k ústam už nedostal. Mocne si odpila s vodky a spustila plač. Všimli ste si niekedy poriadne ženský plač? Najmä plač mladých žien, ten je najúprimnejší. Je dušu trhajúci, ťažko na ňom nájsť niečo príjemné. Je vyjadrením absolútne čistého zúfalstva, aké by ste márne hľadali dokonca aj u bezmocných malých detí. A Katka plakala, ja som nevedel čo robiť, tak som ignorantsky pil vodku. Neskôr som sa dozvedel, že Maťo dával práve Janku a Dixie (sakra!). Ja som tu len sedel na chodbe s opitým dievčaťom, ktoré dávalo zo seba fontánu utrpenia. Niekde vnútri sa ma jej plač dotýkal, nie pre ňu samotnú, ale pre mňa. Ja som bol ten plač, ja som bol celé všetko zúfalstvo sveta. Ja som bol najúprimnejšia slza na svete. Ja som bol chlapec s rakovinou stojaci uprostred Údolia smrti, ktorý zahodil fľašu a teraz vydáva poslednú tekutinu očami. Ja som bol každý vozíčkar. Ja som bol hádka. Ja som bol hnev. Ja som bol zúfalstvo. Ja som bol otázka „Prečo?". Tupo som sa pozrel na dopitú vodku a hodilo ma na ľavý bok. Našťastie tam mala plačúca Katka stehno. Zaspal som. Myšlienky ale prúdili bez ostychu ďalej. Ja som genocída. Ja som deviaty september. Ja som piatok pred Vianocami. Ja som mizéria celého sveta. Ja.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?