Koberec 40 (časť 6. - Koberček 8)

Autor: Juraj Brenišin | 1.2.2014 o 13:45 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  77x

40. kapitola o ceste za cestou

 

Ráno som sa zobudil v jej náručí. Svet zas dával zmysel a bol dokonalý. Moje nadnesené vedomie cítilo prenádherné šifry kuvíkajúcich, škriekajúcich a štebotajúcich operencov. Samozrejme, neskôr, keď som napríklad už bol v Rusku, by som túto chvíľu chápal ako príšerne podozrivú, pretože prirodzené plynutie života má v sebe akúsi zvláštnu vlastnosť lability, ktorá okamžite narúša čokoľvek dobré a pekné.

 

Pamätám si, že s Nasťou, Iľjom a Mášou sme si raz spravili výlet do lesíka (veľmi podobného tomu, ktorý je tu pri mojom rodnom meste). Cez horu sa ťahal hore kľukatý a kamenistý chodníček, úzky akurát na to, aby sa tam dvojica vedľa seba nevošla a akurát široký na to, aby sa človek na ňom cítil osamelo. Svorne sme za sebou šliapali ako malé husičky za Lorenzom. Tešili sme sa, konečne trošku ustúpilo sychravé počasie a od rána bolo teplúčko a sucho. Vyšli sme hore a na sústave troch obrovských kamenísk sme sa rozložili. Nasťa začala skladať vodnú fajku a Iľja trepal do vetra s červenými lícami od slnka (od vetra nie, pretože tu bol akurát tak príjemný vánok) a od nadšenia zo života, zdalo sa, že každý chlp jeho strniska rašil von s nadšením aké chýbalo v iných končinách aj vrcholne zamilovaným párom. Pozeral svojimi polovyšinutými očkami, ktoré mal stále začervenané od nedostatku spánku, raz na Mášu, raz na mňa, raz na Nasťu a raz na modrú oblohu. Tento postup menil a nám všetkým bolo strašne smiešne. Pozrel na Mášu a spustil:

„Mášenka, Máša

Si lepšia ako vodky fľaša

Oči ani radosť

V posteli ti bude učinené zadosť. „

 

Prebehol pohľadom na Nasťu:

„Ach, žena anjelská

Čo občas na Sášu navrieska,

Božské plecia v tričku

Sáša spozná v kríčku."

 

Tentoraz upriamil pohľad na mňa:

„Sáša, teba mám zo všetkých najradšej

Hurá kuriatkam sídliacim v ulici Na našej,

Nič z teba však nie je

Kým sa Nasťa šťastne smeje."

 

Nakoniec pozrel opäť do neba:

„A ty, svet prekrásny

Ja viem, myslíš si:

„Už nebásni!",

Ja však vidím oči tvoje

A ten život v nich... to je...", prerušil svoju poetickú chvíľku a s naplnením môjho cynického očakávania dodal, „... búrkový mrak."

 

S poslednou jeho hláskou na nás dopadli prvé kvapky veľkosti zrelých hrušiek a tak nebolo nič z posedenia a ani z radosti a z vodnej fajky už tobôž nie. Dobehli sme domov mokrejší ako svetové oceány a moria.

 

No teraz som mal pocit, že ak je všetko v poriadku teraz, tak to bude výborné už naveky. No buď to tak skutočne nefunguje alebo som vždy mal talent sa dostávať do prostredia, kde to tak bolo. Možno, že aj teraz som volil nesprávnu ženu. Celý nasledujúci deň sa mi vyhýbala. Moje vedomie si trhalo posledné chuchvalce vlasov a srdce sa striedavo zastavovalo a podskakovalo v otázke „Čo sa stalo? Urobil som niečo zlé?". S odstupom času som vedel, že chyba nie je na mojej strane a že možno nebola ani u nej, to len netušila čo vlastne chce a to je predsa prirodzená vlastnosť žien. A tak, až kým sa nezvečerilo, som trávil všetky činnosti v nenormálnom nepokoji, mal som pocit, že každú chvíľu sa zbláznim a boli chvíle, ktoré už asi boli tými každými, pretože som si myslel, že už sa stalo a som blázon, ktorý len prirodzene nevie, že sa zbláznil. Medzi tým som sledoval ako sa Sylvia smiala a radovala zo života, jej radosť bola teraz výnimočne mojou smrťou. Strašne som túžil byť súčasťou jej šťastia, ale nejakým chorým spôsobom som nemohol.

 

Tretia noc.

 

Samozrejme ani túto noc sme sa nezaobišli bez alkoholického opojenia, už sme boli trošku zničení z dvojdňového záťahu a do istej miery sme aj toho už mali dosť. Naše nadšenie pomaly opadávalo a už sme sa viac-menej snažili len ešte niečo zažiť. Nechceli sme sa vrátiť nikam a bolo to logické, z nášho existencialistického pohľadu sme boli Ničotou, stáli sme úplne mimo akéhokoľvek sveta a nikde nebol svet ani nesvet, ktorý by nás prijal a v ktorom by sme mohli byť spokojní. Nebolo ani matky, ani otca, ani domova, ktorý by nás prichýlili. Boli sme negovaní sami sebou.

V tomto hraničnom stave som pozeral smerom k Sylvii, tá sa rozradostene bavila s Klaudiou, Martinou a ďalšími dievčatami. Smiali sa a očividne zas rozoberali ich obľúbenú tému, mužskú časť ľudstva. Tá sedela pri vedľajšom ohni a ako tí, ktorí sú tak trochu akčnejší, sme do istej miery pripravovali smer chodu večera. Zatiaľ sme hrali karty, popíjali a rozprávali sa.

-Poďme si spraviť vlastnú diskotéku!-, vykríkol Maťo.

 

Pochopiteľne, nikto z nás nebol veľmi proti. Chvíľku sme vymýšľali ako to zrealizovať a odrazu sme v blikaní mobilov a poskakovaní hudby poskakovali a blikali aj my. Nachádzali sme sa v nenormálnom víre zábavy. Nebol som si istý, či sa krútia hlavy nám, alebo Bohu, alebo svetu. Fľaše s omamným nápojom už neležali viac na zemi, poskakovali s nami, tancovali nám nad hlavami v divokom rytme tanca, ktorý sa rýchlym tempom menil na priopité poskakovanie. Vyvrátil som hlavu do hora a pocítil som, že som osou sveta, okolo ktorého sa všetko krútilo. Hviezda, hviezda, hviezda, strom, súhvezdie, konáre, hviezda, vodka, hviezda, hviezda, ruka, hviezda, oblak, mesiac, hviezda, borovička, whisky. Pozrel som dole a zbadal som opäť Sylviu v mihote svetiel a tiel. Žiarila momentom.

 

Musel som si ísť sadnúť, až keď som sedel obďaleč, tak som si všimol, že sa skupinka málinko rozpustila. Pozrel som do tmy a pomaly si preberal život, ktorý predchádzal tejto chvíli. Skladal som puzzle a poctivo v tme lesa hľadal stratené kúsky, ktoré mi chýbali k vyriešeniu mojej životnej romantickej záhady. Opäť si ku mne prisadla Martina.

-Asi to nedopadlo včera dobre, hm?-

-Ále, to je jedno...-, zatiahol som zúfalo.

-Sylvia sa mi ale zdala v pohode.-

-Veď práve, aj mne.-, hlesol som.

-Ach, to ma mrzí Alex.-, vzdychla si dobrosrdečne a položila mi ruku na plece. Elektrický náboj, ktorý prebehol mojim telom, by z Euroázie urobil dva kontinenty. Pozrel som na ňu s vlčím hladom v očiach, hladom po šťastí a úteku zo sveta.

-Martina...-, povedal som svojim najpríťažlivejším hlasom aký kedy zo mňa vypadol. Martine sa rozšírili zreničky a nevedomky vzdychla.  To bol impulz do lovu a jednoducho bez rozmýšľanie som sa na ňu vrhol. Vydesene ma odtrhla od seba a pozrela mi do očí.

-Alex!-, vydesene som na ňu pozrel s myšlienkou, že som jej ublížil.

-Prepáč.-, povedal som nejako prirýchlo.

-To nič... ešte.-, vzdychla prosebne a ja som zlomil palicu nad všetkými, čo mi kedy hovorili ľudia o veriacich ženách. Pustil som sa do bozkávania a sťahovania trička až kým nevykukla podprsenka a niečo za nami nezašušťalo. Obzrel som sa a zbadal som vyčítavý Sylviin pohľad, ktorý okamžite prerástol do plaču. Zúfalo sa na mňa zaleskla slzou a utiekla.

-Alex, mrzí ma to.-, pípla spod mňa.

-Kašli na ňu.-, vyhlásil som opäť príliš rýchlo a pokračoval som v láskaní, Martina mi to bez výčitiek vzdychom odobrila.

 

Štvrtá noc.

 

Na čistinke ostal neporiadok, okrem dvoch stanov tu boli už len fľaše, špaky a obaly od chlebov, špekačiek a cigariet. Bol som tu ja, Maťo, Klaudia a Igor. Tupo sme sedeli pri ohni, Klaudia sa unavene túlila k Maťovi a ja s Igorom sme vyprázdňovali posledné zásoby. Spúšť, ktorá tu ostala po výlete vyzerala takmer apokalypticky. Keď som si k tomu pridal vznikajúce výčitky svedomia zo včerajška, tak som mal pocit, že svet skutočne stihol skončiť, len ja som si to nevšimol.

Oproti minulému večeru, keď sa mi rozum totálne zatemňoval, tak počas tohto posledného večera som si skôr všetko vyjasňoval, rozsvecovalo sa mi v hlave a spomínal som si dookola na to, čo sa stalo. Na jednu stranu som rozumel tomu, že nie som práve vinný a že som sa k tomu dostal len na základe akejsi podivnej ženskej hry nerozhodnosti, ale aj tak som cítil zodpovednosť za to, že som ranil milovanú osobu. Do toho celého sa mi miešali príjemné spomienky na Martinu. To ma pochopiteľne hádzalo do záchvatu až panického pocitu viny, pretože nestačilo, že som ju zradil, ale ešte sa mi to navyše aj páčilo. Neľutoval som nič z toho, čo bolo mojou najväčšou ľútosťou.

 

A vtedy som si to uvedomil. Mal som to pred očami a uvedomoval som si to. Dôvod celého môjho trápenia a večného zakopávania.

 

Uvedomil som si to celým svojim vedomím.

Celým svojim životom.

Ešte raz som pozrel na čistinku plnú špiny a neporiadku.

Hľadel som do zrkadla, ktoré odrážalo moju dušu.

Plnú špiny a neporiadku.

 

A niekde v pozadí celého príbehu niekde plakala mnou milovaná žena.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?