Koberec 45 (časť 7. - Podlaha 3)

Autor: Juraj Brenišin | 21.5.2014 o 16:21 | (upravené 21.5.2014 o 16:44) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  200x

45. kapitola o ceste za cestou

Niečo pleslo a ja som sa strhol. Neznášam hluk a neznášam tmu. Teraz ma zobudil hluk do tmy. V ústach som mal navyše sucho a bolo mi hrozne teplo. Zatápal som rukami a narazil do mäkkej zábrany. Odtiahol som si paplón z hlavy a zažmúril do sveta. Celú miestnosť zalievalo jasné svetlo a mne to spôsobovalo nemalé muky. Všade bolo ticho. Pozrel som sa smerom na balkón. Na ňom stál Lukáš, trochu ho kývalo zo strany na stranu, ale aj tak odhodlane fajčil. To plesnutie boli asi balkónové dvere, teda taký bol môj odhad.

Vytiahol som sa z postele, na ktorej som mimochodom spal opačne ako som mal, a prešiel si dlaňami po očiach. Skontroloval som mobil. Hodinky ukazovali 13:27 a tak som sa spokojne usmial. Časový údaj ma presvedčil o tom, že som parádne vyspatý. No niečo tu nesedelo, tak som skontroloval telefón ešte raz. Bolo 13:29, ale ešte o deň viac. Vyšiel som na balkón a pozdravil Lukáša, hneď aj s otázkou:

-Čau, aký je dnes deň?-, Lukáš pomaly otočil hlavu ako keby sa snažil márne identifikovať zvuky, ktoré k nemu doľahli iste z nejakej nezmernej diaľavy.

-Štvrtok... myslím.-

-Kde zmizla streda?-, zadivil som sa.

-Asi sme ju prespali, ja neviem.-, obrátil hlavu opäť von, takže som rozhovor považoval za skončený.

-Ouu-kej.-, vzdychol som si a vrátil sa naspäť do bytu.

Prešiel som rozhádzanou izbou a vošiel do kuchyne. Vyzeralo to tu skutočne ako po útoku samovražedného atentátnika. Okrem plechoviek sa tu všade povaľovali špagety, kečupové mláky a vrcholom bol banán zapichnutý do dverí chladničky. Urobil som si mätový čaj, teda vlastne som len nechal odpustiť takmer ľadovú vodu z vodovodu a nalial ju do pohára, v ktorom bolo čajové vrecúško. Nejakú chvíľu som malátne hľadel do steny a občas ukazovákom šťuchol do vrecúška, aby som urýchlil difúziu medzi čajom a vodou. Po ďalších sedemnástich minútach civenia do steny som to vzdal a vypil nežne, skutočne nežne ochutenú vodu.

Všetci v byte ešte spali, takže s nejakou pomocou v kuchyni som nerátal. Otvoril so chladničku (banán s mäkkým plesnutím odpadol) a prehľadal prázdno. No predsa sa vo vesmírnom vákuu našli nejaké tie vajíčka, tak som si urobil omeletu. Mala to byť praženica, ale nejako som sa pozabudol. Pečivo nebolo. Musíš improvizovať, povedal som si celkom zreteľne nahlas až som sa zľakol vlastného hlasu. V hrnci ostali nejaké zaschnuté špagety, nezaváhal som a skombinoval som ten šrot pre prasatá a do sýta sa najedol. V byte sa niečo zahmýrilo. Nemal som chuť na ľudí. Rýchlo som si zobral bundu a nečujne vyšiel pred bytovku.

Slnečné lúče prehrievali vzduch svojou láskou a to až príliš, preto som sa zvalil na lavičku a vyložil si ruky za hlavu. Niekde tam hore sa preberali z agónie nočné tvory. Ja som k ním už nepatril, už som celý celučičký patril dňu. Zadriemal som. V sne som sa vznášal ako reportážny vrtuľník nad miestom činu. Videl som krásnu zelenú krajinu, v ktorej niekto zabudol oznámiť nové storočie. Všetko tak krásne nedotknuté. Dedinka za dedinkou. Strih a bol som v Bukurešti. Sledoval som Triumfálny oblúk a myslel na Rumunov padlých v 1. Svetovej vojne. Bolo tu krajšie ako doma.

Prebral som sa s kašľom a prskaním. Nočné tvory na mňa zhora vyliali plné vedro, čo vedro, hotový kýbeľ vody. A pekelne ľadovej. Vyskočil som na nohy a na ich veľké počudovanie som ani nekričal a ani nenadával. Len som sa usmial a vybehol po schodoch na tretie poschodie. Skoro som sa povracal, pretože obedné raňajky sa ešte nestihli stráviť a stále si pokojne hoveli v mojom teraz už nie tak šťastnom brušku.

Každopádne, vošiel som do bytu a pozbieral si veci. Prišla za mnou Janka.

-Alex, kam ideš?-, opýtala sa zachrípnuto, -Nehnevaj sa na nich, vieš, že ráno sú divokí.-

-To je v poriadku.-, zamrmlal som.

-Neznieš tak.-

-Odchádzam.-, oznámil som stručne a vyrovnal som sa.

-Na intrák? Prídem za tebou?-, skúsila nežne.

-Nie. Odchádzam zo školy a aj odtiaľto. Idem do Rumunska.-, začínal som sa cítiť ako práve vyliečený z rakoviny. Otváral sa mi celý svet.

-Čo-čože? Nerob si srandu.-

-Nerobím, idem. Poď aj ty ak chceš.-, navrhol som ako by sa nechumelilo.

-Alex, to je blbosť! To je fakt blbosť! Nikam nejdem a ty tiež nie! Veď sa blížia zápočty...-, postupne stíchla. Možno bola sklamaná, možno jej došlo, že nežartujem.

-Ja idem s tebou.-, ozval sa do ticha Lukáš, -Mám tu toho plné zuby.-, prekvapene som na neho pozrel a nakoniec len prikývol.

-Uhm.-

Uhm.

Uhm. Aké krátke vyjadrenie reality. Sám som si nikdy neuvedomil koľko sa toho v takom zahmkaní skrýva. Obsiahol som tým celú tú situáciu. Keď som spomínal, že s Jankou bol vzťah prehliadkou krásnej nenásilnej jednoduchosti, tak aj jeho koniec bol taký. Uhm, malá pusa, úsmev, jej prikývnutie a malé dvierka na trezore SPOMIENKY sa zatvorili. Škriatkovia teraz museli trezor pozorne a rýchlo upratať, keďže som sa chystal ho naplniť ďalšími pokladmi.

 

Bolo presne osemnásteho októbra, keď som aj s Lukášom sadol na autobus. Bez akéhokoľvek vzrušenia sme sa odviezli do Maďarska. Samozrejme, že sme dvakrát prestúpili na ďalší autobus, ale predsa sme nakoniec vystúpili v Ostrihome. V meste sa to hemžilo a v nás tiež. Nevedeli sme kam to vlastne ideme, ale Ostrihom vyzeral ako slušný začiatok. Kde je lepšie začať cestu ako v rodnom meste kráľa a ešte Štefana I.?

Návštevu mesta sme začali pochopiteľne párkom v rožku, keďže sme celú cestu nič nejedli. Pokračovali sme obligátnou prehliadkou Baziliky – najväčšej v celom Maďarsku. Je pravda, že ma ku koncu chytal kŕč do stehna, ale stálo to za to. Za to stála aj maďarská sprievodkyňa s kučeravou blonďatou hrivou a žiarivým úsmevom takmer zastierajúcim dokonalý dekolt s krásnymi malými prsiami. Privolili sme na angličtinu za čo nás ocenila ukážkou svojej krásnej výslovnosti, za ktorú sme ju milovali ešte viac „Uaj promíz, jú vil bí veŕy zatizfajt.“ (Sľubujem, budete veľmi spokojní.). Čo môžem dodať, už sme boli. Príjemný vzťah sa nám narušil, keď Lukáš odmietol opustiť kaplnku Bákócz, ktorá bola (ako som sa dozvedel) o celých tristo rokov staršia ako zvyšok chrámu. Musím uznať, že červený mramor bol ohromný a vyrazil dych aj mne. Lukášovi totálne pomútil hlavu. Snažila sa ho nalákať na ostatné poklady chrámu, ale Lukáš povedal, že tu to stačí. Zamračila malé čielko a pusu zovrela tak roztomilo, že sa mi chcelo od radosti smiať.

-Ja mu dohovorím, nebojte sa.-

-Uaj vil bí vejdink dér.-, (Budem čakať tam.) to som pochopil až keď ukázala k dverám. Najprv som sa zľakol, že chce odo mňa nejakú wedding, ale žiadny sobáš očividne v ponuke nebol.

-Lukáš, tak poď!-, drgol som do neho.

-No nie je tu krásne?-, prehovoril ako očarovaný.

-Počuj,-, sklonil som sa k nemu a začal šepkať, čo nemalo žiaden význam, pretože sme tu boli jediní Slováci, ale chcel som tomu dodať šťavu, -Že vraj s nami pôjde na večeru a donesie aj nejakú kamošku.-, Lukáš zavetril a usmial sa. Vyrovnane vstal a slušne sa ospravedlnil.

-Dec úkej.-, usmiala sa nakoniec zhovievavo aj slečna.

Počas prehliadky som sa ju snažil nahovoriť na dvojité rande, pretože som Lukášovi samozrejme klamal, ale bez väčšieho úspechu. Rozkošná blondínka nám dala košom pred Bazilikou na konci prehliadky.

 

Večer sme sedeli v krčme A Dunán túl – vraj že na druhej strane Dunaja. Pozorovali sme príjemný nočný ruch a spokojne pili nie veľmi dobré pivo. Ja som si pod chvíľou hladkal líce. Na vysvetlenie, nezvyknem sa len tak hladkať na verejnosti, ale poobede Lukáš odhalil, že som mu o večernom programe s peknými Maďarkami klamal a za túto podľa neho nanajvýš sprostú lož som vyfasoval za ucho.

-Na Ostrihom!-, cink! Pripili sme si s úsmevom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?